2/2010

    Nie je to prvýkrát, keď sa terajší pápež stal predmetom už môžeme nazvať doslova „kampane“ proti svojej osobe. Od obvinenia z členstva v Hitler Jungen, cez obvinenia z protimoslimských výrokov pri svojej prednáške v nemeckom Regensburgu, z protižidovských postojov, lebo umožnil sláviť liturgiu podľa Pia V., kde sa hovorí o vierolomných Židoch, opäť obvinený z protižidovských postojov, lebo pápež stiahol exkomunikáciu biskupa Richarda Williamsona, ktorý popiera holokaust, obvinenie, že pápež nezmenil postoj Cirkvi k používaniu kondómov a k homosexuálnym vzťahom až po tie najnovšie, ktoré ho obviňujú zo zakrývania pedofilných deliktov.

    Po nástupe nemeckého pápeža sa začal vo svete ale dokonca aj medzi samotnými veriacimi vytvárať dojem, že Benedikt XVI. a jeho predchodca Ján Pavol II. predstavujú nielen dva rozdielne obrazy o Cirkvi, ale dokonca dve rozdielne Cirkvi. Z odstupom piatich rokov od smrti pápeža Wojtylu sa vytvoril mýtus, že po tomto ústretovom a pokrokovom pápežovi sa posadil na Petrov stolec neprístupný a konzervatívny introvert. Ide o pomýlený a prekrútený obraz. Už pri poslednom konkláve sa ozývali hlasy, ktoré očakávali, že po konzervatívnom Poliakovi, ktorý nechcel zrušiť celibát, bol proti potratom, proti kňazskej vysviacke žien, proti homosexuálnym zväzkom, proti riešeniu šírenia sa choroby AIDS dovolením používania kondómov, nastúpi niekto, kto z týchto požiadaviek Cirkvi predsa len niečo „popustí.“ Nestalo sa. Nový pápež pokračoval vo vernosti náuke Krista. Nadviazal na mnohé aktivity svojho predchodcu (svetové stretnutia mladých s pápežom, svetové stretnutia rodín, apoštolské cesty, dialóg so židovským náboženstvom – návšteva Izraela, návšteva Rímskej synagógy) a rozvinul nové iniciatívy (snaha o zblíženie sa s pravoslávím, s Čínou, obnova liturgie, komunikácia s Anglikánskou cirkvou).

    Tvrdé útoky na Cirkev a na pápeža vyvolávajú zmätok vo svedomí mnohých veriacich. Bez najmenšieho pochybovania je potrebné žiadať spravodlivé vyšetrenie sexuálnych previnení, lebo ide o zlo, ktoré nesmie mať žiadne miesto nielen v Cirkvi ale ani v spoločnosti. Pápež tento postoj jednoznačne preukázal v liste adresovanom írskym veriacim.

    Na druhej strane s rovnakým apelom je potrebné odsúdiť ignorovanie faktov a vytváranie falošných obvinení, ktoré z morálnych pokleskov jednotlivcov vytvárajú obraz pápeža a celej Katolíckej cirkvi ako zvráteného spoločenstva. Ide totiž o účelové narábanie až prekrúcanie prípadov vinníkov a obetí s cieľom zdiskreditovať Cirkev a jej vernosť Kristovmu učeniu.

    S pokorou musíme priznať, že Cirkev prežíva chvíle, ktoré sú pre ňu ponížením a to nie pre vonkajšie útoky, ale pre často nekresťanský život jej členov vzdialený od Krista. Preto je potrebné hovoriť o pokání a náprave všetkých jej členov. Je potrebné hovoriť o dňoch milosti, ktoré sú pre nás výzvou na návrat k vernosti svojmu kresťanskému povolaniu, k svedectvu života o Kristovi v tomto svete. Práve vernosť Kristovi je pre Cirkev istotou, že z tohto poníženia ale i útokov vyjde posilnená a obnovená ako nikdy predtým a očakávania tých, ktorí chcú pápeža ako aj celé spoločenstvo veriacich pošpiniť, sa obrátia proti nim.

    Preklad: Marek Hrubčo, Fórum pre kultúru.

    

    

    

    

    

    

    

    Benedikt XVI. v evanjelickom chráme. V polovici marca navštívil pápež Benedikt XVI. rímsky evanjelický kostol na pozvanie miestneho pastora Jensa-Martina Kruseho. Napodobnil tak svojho predchodcu Jána Pavla II., ktorý tu zavítal v roku 1983. „Nesmieme byť uspokojení ekumenickými úspechmi posledných rokov, pretože nemôžeme piť z jedného kalicha a byť spolu zhromaždení okolo oltára,“ povedal pri tejto príležitosti Benedikt XVI.

    List írskej cirkvi. Svätá stolica 19. marca zverejnila List Benedikta XVI. írskej cirkvi, v ktorom zareagoval na početné medializované prípady sexuálneho zneužívania mladistvých katolíckymi kňazmi. „Medzi faktory, ktoré k tomu prispeli môžeme zaiste zaradiť: neadekvátne postupy pri určovaní vhodnosti kandidátov na kňazstvo a rehoľný život; nedostatočnú ľudskú, morálnu, intelektuálnu a duchovnú formáciu v seminároch a noviciátoch; tendenciu v spoločnosti uprednostňovať klérus a iné autority i neprimeranú starosť o dobré meno Cirkvi a o vyhnutie sa pohoršeniu, ktoré mali za následok nedostatočnú aplikáciu platných kánonických trestov a tiež zanedbanie ochrany dôstojnosti každej osoby,“ napísal Benedikt XVI., ktorý najtvrdšie slová adresoval kňazom priamo sa podieľajúcim na týchto deliktoch. „Zradili ste dôveru, ktorú do vás vkladali nevinní mladí ľudia a ich rodičia. Musíte sa z toho zodpovedať pred všemohúcim Bohom, ako aj pred riadne ustanovenými tribunálmi. Stratili ste úctu írskeho ľudu a uvrhli hanbu a potupu na vašich spolubratov.“ Zároveň však dodal, že zodpovednosť za tento stav nesie celá spoločnosť, v rámci ktorej „prebehli veľmi rýchle spoločenské zmeny, ktoré boli často nepriateľské voči tradičnej oddanosti ľudu katolíckemu učeniu a hodnotám. Veľmi často sa sviatostná a náboženská prax, ktoré podporujú vieru a umožňujú jej rásť – ako napríklad časté pristupovanie k svätej spovedi, denná modlitba a každoročné duchovné cvičenia – začali zanedbávať“.

    Tridsiate výročie smrti biskupa Romera. San salvádorský arcibiskup Oscar Romero bol zastrelený 24. marca 1980 v nemocničnej kaplnke počas slávenia Eucharistie. Neznášala ho nielen pravicová vládna junta, ale aj ľavicoví povstalci. Zodpovednosť za jeho vraždu priznal salvádorský prezident Mauricio Funes až minulý roku. Arcibiskup Romero sa hlásil k latinskoamerickej teológii oslobodenia. Svoj koncept vyslobodenia zo „štruktúr hriechu“ rozvíjal však nielen na sociálnej, ale aj duchovnej úrovni. „Po tom, čo zasvätil všetok svoj život službe Bohu, sa Romero stal prorokom spravodlivosti a pokoja. Jeho homílie prenášané rozhlasom sledovala celá krajina, priatelia aj protivníci, pretože Romero hovoril pravdu, pretože to bol hlas ľudský, zbožný, bratský,“ napísal vo svojej knihe Oscar Romero – biskup medzi studenou vojnou a revolúciou francúzsky kardinál Roger Etchegaray, bývalý predseda Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj.

    Vo Vatikáne o Číne. Koncom marca vo Vatikáne zasadala Komisia pre štúdium otázok týkajúcich sa života Katolíckej cirkvi v Číne. Stretnutie sa venovalo téme permanentnej duchovnej, ľudskej, pastoračnej a intelektuálnej formácie kňazov, seminaristov a zasvätených osôb v kontexte dynamicky sa rozvíjajúcej čínskej spoločnosti. Členovia komisie, ktorú tvoria predstavitelia zodpovedajúcich dikastérií rímskej kúrie a zástupcovia čínskeho episkopátu a rehoľných spoločenstiev, vyjadrili svoje presvedčenie, že všetci biskupi sa budú vyhýbať gestám, ktoré odporujú plnému spoločenstvu s Rímom. Všetkých katolíkov zároveň vyzvali k pravidelnej modlitbe za to, aby sa väznení biskupi a kňazi mohli čo najskôr plnohodnotne zapojiť do pastoračnej činnosti. Zasadanie komisie, ktorú v roku 2007 zriadil pápež Benedikt XVI., sa konalo už po tretíkrát.

    Pápežský kazateľ o sexuálnych škandáloch. Rozsiahlu polemiku vyvolala kázeň pápežského kazateľa Raniera Cantalamessu, ktorú predniesol počas obradov Veľkého piatka v Bazilike sv. Petra v Ríme. V závere príhovoru 75-ročný kapucín zacitoval z listu svojho židovského priateľa: „S nechuťou sledujem násilný a sústredený útok proti cirkvi, pápežovi a všetkým veriacim zo strany celého sveta. Použitie stereotypu, prenášanie zodpovednosti a osobná, ako aj kolektívna vina, mi pripomínajú najhanebnejšie aspekty antisemitizmu. Túžim teda vyjadriť Vám osobne, pápežovi a celej cirkvi solidaritu mňa - Žida, ako aj všetkých, ktorí v hebrejskom svete (a je ich veľa) spoluprežívajú tento pocit bratstva.“ Hovorca Svätej stolice Federico Lombardi vzápätí verejnosť uistil, že porovnanie citované kapucínskym mníchom neodráža názor Vatikánu.

    Vystavenie Turínskeho plátna. Od 10. apríla do 23. mája navštívili severotaliansky Turín vyše dva milióny pútnikov, aby si v miestnom dóme uctili Turínske plátno vystavené k verejnej úcte. Medzi putujúcimi bol aj pápež Benedikt XVI. „Počas týchto dní som jasne vnímal, že Pán hovoril do sŕdc týchto ľudí, tak veriacich, ako aj hľadajúcich odpovede zoči-voči plátnu,“ uviedol počas záverečnej tlačovej konferencie arcibiskup Turína, kardinál Severino Poletto.

    Ateisti žiadajú zatknúť pápeža. Známi britskí ateisti Richard Dawkins a Christopher Hitchens požiadali britských právnikov, aby pripravili formálnu obžalobu pápeža za krytie sexuálneho zneužívania maloletých v Katolíckej cirkvi. „Tento človek nie je nad ani mimo zákona. Systematické krytie zneužívania maloletých je kriminálnym činom v každom právnom poriadku a ten nepredpokladá súkromné pokánie a finančné odškodnenie cirkvou, ale spravodlivosť a trest,“ uviedol Hitchens pre Sunday Times. Obaja predstavitelia ateistického hnutia sa spoliehajú na precedens z roku 1998, kedy bol počas návštevy britských ostrovov zatknutý čílsky diktátor Augusto Pinochet.

    Zomrel kardinál Špidlík. Kľúčová osobnosť českého katolicizmu posledných desaťročí opustila tento svet 16. apríla. Pohrebné obrady sa uskutočnili koncom apríla v moravskom Velehrade. „Tomáš Špidlík bol majstrom východnej spirituality, schopným založiť skutočnú a originálnu školu vychádzajúcu z umenia, kultúry a histórie Východu ako aj Západu. Jeho dielo je dnes vnímané nielen ako história spirituality, ale predstavuje organickú teologickú víziu,“ napísal vatikánsky denník L´Osservatore Romano.

    Pápež na Malte. V polovici apríla sa uskutočnila dvojdňová apoštolská cesta Benedikta XVI. na Malte. Dôvodom bola spomienka na 1950. výročie stroskotania apoštola Pavla na tomto ostrove v Stredozemnom mori. Počas návštevy sa Benedikt XVI. zastavil aj jaskyni, kde Pavol počas svojho pôsobenia na Malte žil. Mimo oficiálneho programu sa stretol aj s obeťami sexuálneho zneužívania. „Dlhý čas som nechodieval na omšu a strácal som vieru, ale teraz sa cítim byť presvedčeným katolíkom,“ povedal po stretnutí s pápežom Lawrence Grech, jedna z obetí.

    Päť rokov pontifikátu Benedikta XVI. V apríli si pápež Benedikt XVI. pripomenul nielen svoje 83. narodeniny, ale aj 5. výročie zvolenia za pápeža. „Nachádza sa v situácii analogickej so situáciou Pavla VI. v pokoncilovej dobe, kedy musel čeliť tomu, čo sa označovalo ako autodemolizácia cirkvi. Tentokrát ide o autodemolizáciu celej spoločnosti, prirodzenosti, rozumu,“ napísal o piatich rokoch Benedikta XVI. na pápežskom stolci francúzsky historik Alain Besançon. Tvrdými slovami nešetril pápežov starý priateľ, ale zároveň jeden z jeho najväčších kritikov, Hans Küng. V liste, ktorý adresoval všetkým katolíckym biskupom, označil jeho pontifikát za „premárnenú príležitosť“.

    Vatikán o Kristových legionároch. Na prelome apríla a mája sa vo Vatikáne konalo dvojdňové zasadanie piatich biskupov, ktorých pápež Benedikt XVI. poveril hĺbkovou kontrolou hnutia Kristovi legionári a pridruženého združenia Regnum Christi. Časti zasadania sa zúčastnil aj samotný pápež, ktorému vizitátori prezentovali svoje závery. Oficiálne vyhlásenie z tohto stretnutia veľmi ostro kritizuje zakladateľa hnutia, mexického kňaza Marciala Maciela Degollada, ktorý počas svojho života (zomrel začiatkom roka 2008) udržiaval milenecký pomer minimálne s dvoma ženami, s ktorými splodil niekoľko detí. Navyše sexuálne zneužíval aj mladých členov hnutia. „Najzávažnejšie objektívne nemorálne konanie pátra Maciela, potvrdené nespornými svedectvami, má nezriedka podobu skutočných deliktov, javí známky života bez škrupúľ a chýba mu autentické rehoľné cítenie,“ uvádza sa vo vyhlásení, ktoré zároveň dodáva, že „veľkej časti legionárov to nebolo známe predovšetkým v dôsledku systému vzťahov vybudovaného pátrom Macielom, ktorý dokázal zručne vytvárať alibi, získavať dôveru, sympatie a mlčanie svojho okolia a budovať svoju vlastnú rolu charizmatického zakladateľa“. Špičky hnutia sa za konanie svojho zakladateľa ospravedlnili.

    Najstarším človekom planéty rehoľná sestra. Rehoľnica Eugénie Blanchard je momentálne najstarším obyvateľom na svete. Primát získala vo veku 114 rokov po tom, čo 2. mája zomrela Japonka Kama Chinen. Chýbalo jej len osem dní, aby dosiahla hranicu 115 rokov.

    Benedikt XVI. putoval do Fatimy. V polovici mája navštívil portugalské pútnické mesto Fatima pápež Benedikt XVI. Na svätej omši ho tu čakalo vyše pol milióna pútnikov. „Človek dokázal rozpútať sériu smrti a teroru, ale nedokáže ju prerušiť... Vo Svätom písme sa často hovorí, že Boh hľadá spravodlivých, aby zachránil mesto ľudí, a to isté robí vo Fatime,“ povedal Benedikt XVI. vo svojej homílii. Počas štyroch dní navštívil aj Lisabon a Porto. Napriek tomu, že v krajine sa až 88% obyvateľov hlási ku katolíckej viere, len 20% sa radí k praktizujúcim veriacim. „Po zákonoch o rozvode a interrupcii sa socialistický premiér José Socrates pozitívne vyjadril aj k zákonu o homosexuálnom spolužití. Ten však vetoval prezident republiky Cavaco Silva, pretože je v rozpore s ústavou,“ informoval vyslaný redaktor Vatikánskeho rozhlasu Roberto Piermarini. Len niekoľko dní po skončení pápežovej návštevy však prezident tento zákon podpísal.

    Koniec sporu o pražskú katedrálu. Prezident Českej republiky Václav Klaus a pražský arcibiskup Dominik Duka 24. mája podpísali v pražskej Katedrále sv. Víta, Václava a Vojtecha prehlásenie o úprave vzájomných vzťahov pri starostlivosti o tento chrám. Obe strany sa dohodli, že nebudú pokračovať v dlhoročnom súdnom spore o vlastníctvo katedrály.

    Kňazi a internet. V posledný májový deň Kongregácia pre klérus zverejnila výsledky výskumu zameraného na využívanie internetu a iných informačných a komunikačných technológií katolíckymi kňazmi. Na výskume spolupracovala Švajčiarska univerzita v Lugane, Fakulta komunikácie Pápežskej univerzity Santa Croce v Ríme a spomínaná kongregácia. Z výskumu napríklad vyplýva, že až 15% kňazov denne hľadá podklady pre svoje kázne na internete, aspoň raz do týždňa tak robí až takmer 48% kňazov. Vyše 52% kňazov si zároveň myslí, že internet je vhodným nástrojom na šírenie kresťanského posolstva.

    Vyjasnenie pozície

    Predpokladám, že sa s autorom spomínaného článku zhodneme na potrebe, aby sa kresťania – obzvlášť katolíci, naučili vstupovať do verejnej diskusie a v nej zastávať a obhajovať svoje názory a postoje. Tvrdím, že je to dokonca povinnosťou veriacich – samozrejme každého podľa svojich schopností a možností.

    Avšak nesúhlasím s tvrdením autora, že názor ohľadom nepoužívania náboženských argumentov vo verejnej diskusii je nezmyselný a kresťanom škodí. Ba, práve naopak. V opozícií k nemu tvrdím, že kresťania sa musia čo najviac vyhýbať tomuto spôsobu argumentácie vo verejnej diskusii, a to vedome a metodicky. Domnievam sa, že súčasný marazmus a nekultúrnosť v spoločenskom priestore, ako i chýbajúca solídna kresťansko-demokratická politika v slovenskom ale i celoeurópskom priestore je len dôsledkom neschopnosti kresťanov (katolíkov ) rozumne argumentovať a vstupovať do verejného priestoru. Slabá popularita a minimálny vplyv kresťanských médií, ktoré u nás len veľmi pomalinky vznikajú, sú dôkazom toho, že – ak sa nezmenia, ak nezmenia svoju formu – nikdy nedosiahnu konkurencieschopnosť voči populárnym komerčným médiám.

    V spomínanom článku mi chýbajú dve skutočnosti. Autor si totiž zaumienil preskúmať aká je úloha „kresťanských argumentov“ ako aj ukázať „prečo“ by sa mali kresťania zapájať do verejnej diskusie. Obidva tieto ciele však, podľa mňa, v článku dosiahnuté neboli...

    Celkový problém vidím najmä v tom, že z článku nie je jasné, čo sa vlastne „kresťanskými argumentmi“ myslí. Preto sa teraz pokúsim tento termín nejako pracovne zadefinovať, aby sme tak mohli pokračovať v prípadnej diskusii a analýze problému.

    V sfére, v ktorej sa pohybujem, teda verejná správa a regionálna politika, väčšina kresťansky orientovaných aktivistov, politikov, či priamo predstaviteľov kresťansko-demokratickej politiky vstupuje do verejnej diskusie príkladmi zo Sv. písma, a podobne. Preto teda pod „kresťanskými argumentmi“ budem rozumieť všetko odvolávanie sa diskutujúceho na tvrdenia, či postoje týchto „autorít“: Boh, Sv. Písmo – príbehy v zmysle príkladov, Sv. Písmo – príkazy v zmysle desatora, cirkevné dokumenty – resp. „učenie cirkvi“, v tom prípade, ak týmito odkazmi nahrádzajú vlastnú logickú argumentáciu. Ide teda o tie prípady, keď diskutujúci namiesto toho, aby logickou, racionálnou argumentáciou podporil svoje tvrdenie, uskutoční akúsi nie veľmi korektnú „skratku“ tým, že nás odkáže na Bibliu, resp. uvedie z nej príbeh, či nás rovno oboznámi s tým, že to tak chce Boh. Avšak aj z týchto prípadov treba odlíšiť tie, ktoré využívajú napr. biblické príbehy pre ľahšie pochopenie určitého problému, ktorý však následne podporia jasnými argumentmi. Lenže, pravdupovediac, v praxi som to – najmä u politikov – ešte nezažil. Hoci je chvályhodné, že títo politici poznajú Bibliu a nejaké citáty z nej, žiaľ ich život veľmi nesvedčí o reálnej hĺbke náboženského poznania. Tým sa celá diskusia posúva do sféry akejsi demagógie. Ako skutočne vyznievajú „náboženské“ výroky a citácie súčasných predsedov politických strán, ktorých mená sú pospájané s mnohými kauzami a nechutným, nekultúrnym správaním sa na verejnosti? Títo politickí lídri, sú na úrovni nadnárodnej vnímaní s rezervou a odstupom. Aj preto nie sú schopní zmysluplne hájiť a presadzovať záujmy krajiny, ako ani národno-kultúrnu identitu Slovenska, dedičstvo otcov, hoci tieto pojmy pomerne často skloňujú. Ďalším častým ovocím používania náboženských argumentov politikmi vo verejnej diskusii je reálne sťaženie situácie kresťanov v presadzovaní ich hodnôt. Oponenti veľmi rázne a takmer vždy v takejto diskusii odrazia celú snahu týchto politikov premostením na tému svedomia, ktorú veľmi ľahko v zmysle postmoderny zakončia porážkou nepriateľa, ktorý nemá právo čokoľvek posudzovať, navyše ak je sám, priamo, či nepriamo, zapletený do rôzne otáznych a pochybných káuz. A nezabúdajme na dvojsečnosť situácie – nielenže ho anti-kresťanský oponent spochybnil v hodnovernosti, ale zároveň celú tému – napr. o ekonomických otázkach sociálnej politiky voči rodine – obišiel niekoľko-minútovým vystúpením na tému svedomia. Kresťanský politik však stráca i ďalšie možné body, kým sa sústredí na odraz útoku voči svojej kredibilite, a takmer vždy odchádza od pôvodnej témy, riešením otázok svedomia a náboženskými argumentmi stráca možnosť získať na svoju stranu ne-kresťanov. Pole nášho pôsobenia už nie je homogénne! Odvolávať sa v tomto priestore na všeobecne platnú autoritu je číry nezmysel. Nie preto, žeby neexistovala(!), ale preto, že ju poslucháči nepoznajú, či odmietajú.

    V záujme hlbšej diskusie sa vráťme späť od politikov, ktorí sú, či chceme, či nie, až príliš exponovaným príkladom, oproti bežným ľuďom – aktívnym kresťanom. Aj títo aktivisti veľmi často používajú spomínané, nie veľmi korektné, „skratky“. A to je dôvodom, ako sa domnievam, ich neúspechu. Príčin je však viacero. Nejde len o skutočnosť, že používajú tieto „kresťanské argumenty“ ako skôr o to, že nimi nahrádzajú reálne, racionálne a logické argumenty. V samotnej diskusii si treba uvedomiť, že v dnešnom okcidentálnom svete, neexistuje homogénna jednota kresťanského povedomia. Treba si uvedomiť, že Európa, ba ani Slovensko, už dlho nie sú kresťanské! Skutočnosť, že sa ešte stále pomerne veľké percento obyvateľov hlási ku kresťanským cirkvám, ako i to, že do katolíckych kostolov oproti Európe ešte stále chodí pomerne veľa ľudí, ani z ďaleka nepotvrdzuje domnienku, že Slovensko je reálne kresťanskou krajinou. A nejde len o problém sekularizácie, na ktorú sa často veľa ľudí vyhovára. Zaiste, pri týchto tvrdeniach je potrebné znova zadefinovať, čo sa pod týmito pojmami rozumie.

    V prvom rade sa treba pokúsiť uskutočniť na prvý pohľad ľahký krok, ktorý však, žiaľ akosi drvivá väčšina mysliteľov, akoby nebola schopná. Treba jednoznačne a jasne odlišovať Katolícku cirkev a kresťanstvo na jednej strane od kresťanskej kultúry. V tomto texte každé ďalšie použitie týchto pojmov treba vnímať v tejto dištinkcii. Ďalej je potrebné zadefinovať pojem okcidentu. V súčasnosti sa bežne používa vo veľmi širokom zmysle, označujúc „západ“. Niektorí autori ním, trocha užšie, označujú územie, na ktorom historicky mala (či má) geopolitický a kultúrny vplyv rímska cirkev, v protikladné k iným kultúrnym a politickým vplyvom. Ja preberám preisnerovskú definíciu, a teda používam pojem „okcident“ na označenie dejinného opozičného, gnostického „prúdu“ (lepšie fenoménu) ku kresťanskej kultúrnej Európe, ktorý sa súbežne s ňou vyvíja. Sekularizácia potom nie je len akýmsi – či už zákonitým, alebo náhodným – „zosvetštením“, ale je to existencia a pôsobenie okcidentu. Inými slovami – sekularizácia nie je problém posledných desaťročí, ale jestvuje ihneď od momentu, keď ľudia odmietli Krista.

    Ak teda hovorím, že Slovensko nie je „kresťanské“ samozrejme tým nemám na mysli popretie jeho historicko-kresťanských koreňov a geopolitických súvislostí. Nie sme čisto ateistickou krajinou, ani islamskou, či budhistickou. Mám tým na mysli narušenie homogénnosti prostredia. Ak z geografických hraníc prejdeme do oblasti „verejného priestoru“, tak tento je výsostne a striktne heterogénny. Špeciálne, rôzne liberálne inštitúcie, či jednotliví intelektuáli, sú na túto skutočnosť náramne citliví. V akejkoľvek verejnej diskusii v médiách si túto „slobodu“ veľmi ostro strážia. No nielen oni. Samotné média, ktoré najsilnejším spôsobom tvarujú verejný priestor, sú veľmi citlivé na túto skutočnosť.

    V našej úvahe by sme však ešte mali objasniť pojem verejný priestor. Myslím, že k tomuto výrazu sa najviac hodí Neuhausovo „naked public square“ – „nahé námestie“. Neuhaus použil veľmi zaujímavú paralelu medzi „verejnou diskusiou – priestorom“ a „námestím“. Domnieva sa, že kresťania často tým, že sú pasívni, či uzavretí do seba, nechávajú príležitosť pre iné „skupiny“, aby toto „námestie“ diskusie zapĺňali. Ak sa na to námestie pozrieme ako na šachovnicu, rýchlo zistíme, že prevaha súperových figúr je značná. „Verejným priestorom“ teda rozumieme nielen diskusiu v médiách (televíznych, či printových), ale akékoľvek vyjadrenie postoja, či názoru (čiže napr. aj účasť na púti), ktoré je verejné – prístupné komukoľvek. Aby sme však mohli pokračovať ďalej, musíme zistiť aké je vlastne to „naše“ námestie. Žiaľ – nie je to priestor kdesi uprostred nádhernej gotickej konkatedrály, ale skôr je to akési rumovisko, z ktorého vytŕčajú kúsky starej racionality a zašlé pamätníky hlbokých citov k stvoreniu a prírode, ktorými bola oná racionalita kedysi vyvažovaná. Nad tým všetkým tróni akési trhovisko ideí, či lepšie spletenec všetkého možného. Je to ako internet – prázdna hyperaktívna webová stránka, na ktorú sa dá vkladať, či písať čokoľvek, a z ktorej vás to presunie kamkoľvek. Takže v skutočnosti neviete povedať, čo je čomu nadradené, či podradené – čo je „hore“, čo „dole“. Určovateľom súradníc sa stáva divák – či volič...

    Obávam sa, že dnešným kresťanom, chýba uvedomenie si tejto skutočnosti. Resp. jej vnímanie. Aj keď je vo vyššie uvedenom texte použitá značná hyperbolizácia, a skutočnosť zatiaľ nie je až tak dramatická, dôsledky tohto trendu však už áno.

    Kľúčovou otázkou sa však stáva aj spytovanie sa po spôsobe vyrovnania sa s týmto stavom. Akou cestou sa vydať? Uzavrieť sa do akéhosi geta, ako to tvrdohlavo robí väčšina kresťanských médií – uspokojujúc sa s istou klientelov, alebo sa pustiť do nerovného zápasu s okcidentným Goliášom? Alebo v prípade politikov, opäť sa uzatvoriť na hranici 1-2% strán obhajujúc dokola „svoju pravdu“ bez reálnej šance ju programovo presadzovať vo vláde, či parlamente? Alebo, v prípade kresťanov všeobecne – ostať vo svojom „bezpečnom“ svete s prípadným výkrikom len vtedy, keď už pôjde naozaj o veľa – alebo sa pokúsiť systematicky vstupovať so svojimi príspevkami na spomínanom priestore a rečou, ktorej rozumie aj tá „druhá strana“?

    Pozrime sa ešte na to, kam nás, náš spôsob komunikácie s okcidentom, priviedol. Povedzme si úprimne, v širšom meradle, čím je pre dnešných nekresťanov v našej krajine známa Cirkev. Skúste sa na to spýtať napr. aj študentov, či mladých ľudí (a žiaľ i veriacich). Väčšinou sa dozviete všetko o skazenosti, úpadku, tmárstve. O tom ako cirkev upaľovala bosorky a bránila pokroku. Väčšinou sú odpovede pohotovo pripravené celý tento výpočet vztiahnuť bez rozmyslu aj na stredovek. Na obranu týchto mladých ľudí však treba zdôrazniť, že len verklíkujú to, čo ich naše školstvo naučilo. Dokonca i na našich štátnych univerzitách, ktoré sa hlásia k odkazu kresťanstva, sú poznatky a výučba v tejto oblasti žalostné. Ostatne len odrážajú reálnu výšku kultúrnosti štátu (ktorý sa navyše neustále pýši tým, že je kresťanský...). Niet sa teda čo čudovať, prečo v ich odpovediach nezaznievajú pojmy ako slobodný trh, bezpečnosť tvorená zákonmi, ľudské práva, charita, či univerzitný systém, a mnoho ďalšieho, čo katolícka cirkev dala svetu. Je to však aj naša vizitka (nás kresťanov). Ako je možné, že sme ten „priestor“ nechali zaplniť ovocím osvietenstva?

    Pozrime sa však na tieto veci i z užšieho hľadiska. Čím sú známi naši „kresťanskí politici“? Či lepšie, ako sú vnímaní širokými masami, verejnosťou? Buď sú to škandály, národnostná téma (HZDS-ĽS, SNS, SDKÚ-DS) alebo otázky okolo výhrad svedomia, či potratov (KDH). Kde však ostali témy ako školská reforma, reforma verejnej správy, ekonomické opatrenia a hospodárske témy, sociálna oblasť, politika rodiny, kultúra... Napadne vám z týchto oblastí aspoň jeden, či dva zákony, ktoré by ste si s týmito politikmi vedeli okamžite a bez váhania spojiť?

    V skratke a veľmi nahrubo, toto je ovocie toho, keď kresťania nechávajú verejný priestor voľný, resp. nedokážu ho atraktívnym spôsobom zaplniť. Tu však vstupujeme ku koreňu problému, ktorý treba jasne a otvorene pomenovať a napokon prekonať. V podmienkach demokracie nám ako laikom neostáva nič iné, len sa naučiť tento priestor poznávať a pohybovať sa v ňom. Niekedy treba byť hlučný, inokedy zas naopak, treba sa stíšiť. Každá situácia, projekt, udalosť, akt, vyžadujú svoju komunikáciu. No nesmieme zostať uzavretí vo svojich médiách, vo svojich kruhoch.

    V čase náročných zápasov o „mentalitu“ ducha sociálnej služby, prichádza táto monografia, ako chápať a praktizovať manažment v sociálnych službách. Ak sa pri formácií „vedomostnej“ spoločnosti hlasno volá, aby sme do študentov „nehustili“ encyklopedické vedomosti, ale aby sme ich naučili ako s nimi praktický „narábať“, tak potom prichádzajúca publikácia je o tom, ako na to.

    Oceňujem odborníkov (Dudinská, Budaj, Vitko), ktorí z rôznych uhlov pohľadu svojho profesionálneho zamerania prezentujú pohľad na pretraktovanú matériu. Sociálne služby patria o.i. i do portfólia praktickej teológie a vnímam ako pozitívum, že úvod práce (biblicko-teologická reflexia – Dr. Vitko) nás vedie do problematiky teologického pohľadu manažmentu v sociálnych službách. Dnes, keď z množstva diskusných relácií v médiách a rovnako zo stránok bulvárnej tlače sme „zasypávaní“ nechutnými až neetickými konfrontáciami bez vnútorného zmyslu nachádzať pravdu, dobro, spravodlivosť a lásku (priznajme, že často o tieto hodnoty ani nejde), tak potom čitateľovi tejto publikácie je od počiatku zrejmé o aké hodnoty tu ide, aká hodnota riadenia v oblasti sociálnej služby sa predstavuje a ako „model“ ponúka.

    Štúdiu ThDr. P. Maturkaniča, PhD., Společné prožívaní mše svaté je nutné vnímať ako rozvinutie intuícií prítomných v prvej autorovej pastorálno-teologickej monografii Nová evangelizace aneb Pastorace v Jižních Čechách (2009). Východiskovým bodom oboch prác je snaha o novú evanjelizáciu v juhočeskom prostredí a mentalite, ktorá je spoluvytváraná tromi skupinami ľudí: nepokrstení, pokrstení - nepraktizujúci kresťania a pokrstení - praktizujúci kresťania. Kým prvá monografia kladie dôraz na evanjelizáciu nepokrstených, prípadne pokrstených, ale nepraktizujúcich kresťanov, aktuálna štúdia je adresovaná viac praktizujúcim kresťanom a zameriava sa na prehĺbenie ich duchovného života.

    Dôsledné poznanie cieľovej skupiny, ako i kerygmaticko-pastorálne zameranie práce, poznamenáva aj rovinu štýlu. Okrem toho, že z publikácie vystupuje osobná skúsenosť autora s Božím tajomstvom, ktoré chce komunikovať, ukazuje sa aj pozoruhodne kompaktná, a to aj napriek tomu, že sa do nej premietlo hneď niekoľko jazykov: konceptuálno-teologický, doxologický, parenetický, magisteriálny, mystický, naratívny, symbolický.