|
| editoriál | » Dynamizmus, ktorý dáva budúcnosť i zmysel ľudskému životu
redakcia časopisu | | Uplynulý rok charakterizovali predovšetkým štyri významné udalosti, ktoré nielen poznačili život vnútri univerzálnej Cirkvi, ale nanovo poukázali na jej poslanie a úlohu v spoločnosti. Prvou udalosťou bolo blahorečenie Jána Pavla II., ktoré prebehlo 1. mája v Ríme. Bol to pápež nádeje a pohľadu upreného na budúcnosť Cirkvi i sveta. Jeho apoštolské návštevy dodávali veriacim i všetkým ľuďom dobrej vôle odvahu veriť a dúfať. Slovanský pápež ukázal, že svätec je človek, ktorý pomáha ľuďom vidieť Nekonečno uprostred konečných vecí. Na vlastnom živote priniesol obetu kríža, čím poukázal na rozmer ľudského utrpenia a bolesti, ktorá presahuje pozemské dimenzie.
Druhou udalosťou bolo augustové Svetové stretnutie mládeže v Madride. Približne 2 milióny mladých z celého sveta predstavuje nádej pre Cirkev. Iniciátorom myšlienky stretnutí mladých bol práve blahoslavený Ján Pavol II. Vo svojom posolstve terajší pápež vyzval mladých, aby vydávali svojím svedectvom vieru, ktorú tento svet tak veľmi potrebuje. Viera totiž neprotirečí ideálom, po ktorých človek túži, ale naopak, očisťuje ich a zdokonaľuje.
Treťou udalosťou bola v septembri oficiálna návšteva Benedikta XVI. v rodnom Nemecku. Išlo o mimoriadne intenzívne štyri dni (22.-25. september), počas ktorých pápež predniesol celkovo 18 príhovorov. Stretol sa s predstaviteľmi štátu, prehovoril v nemeckom parlamente, absolvoval stretnutie s evanjelickými spoločenstvami a židovskými a moslimskými komunitami. V centre jeho záujmu však bolo predovšetkým spoločné slávenie eucharistie v Berlíne, Erfurte a Freiburgu, v ktorom povzbudil nemeckých katolíkov, aby si zachovali vieru.
Napokon štvrtou udalosťou bolo stretnutie pápeža Benedikta XVI. s predstaviteľmi svetových cirkví v Assisi 27. októbra. Pred 25. rokmi zvolal prvé stretnutie pápež Wojtyla. Jeho nástupca zdôraznil, že násilie je dôsledkom ľudského „nie“ Bohu, čo prináša krutovládu, lebo človek odmieta akúkoľvek normu a sudcu nad sebou a seba samého pokladá za normu všetkého. Násilie, ktoré zneužíva na svoje ciele náboženstvo je v skutočnosti „anti-náboženstvom.“ Je úlohou veriacich očistiť vlastnú vieru, aby sa Boh, pravý Boh, stal prístupným všetkým ľuďom.
Uvedené udalosti vyjadrujú esenciálne poslanie Cirkvi. Tá totiž svojím pôsobením má sprítomňovať Božie kráľovstvo. Budúcnosť s Bohom je určená pre toho, kto už teraz prijíma jeho kráľovstvo. Ono prichádza tam, kde človek naň odpovedá svojou vierou. Teológovia s obľubou používajú výraz „už a ešte nie“ prítomné Božie kráľovstvo. Na jednej strane v Ježišovej osobe sa definitívnym spôsobom realizuje vláda Boha. Na druhej strane však zdôrazňuje, že ho máme očakávať a učí svojich učeníkov prosiť o jeho príchod: „Príď tvoje kráľovstvo.“ (Mt 6,10) Vytvára sa tak napätie resp. dynamizmus, ktorý počas dejín pohýna veriacich v nasledovaní svojho Majstra. Tento dynamizmus má východiskový bod v Božom vstúpení do ľudských dejín, ktoré sa uskutočnilo pred 2000 rokmi v osobe Ježiša Krista. Kresťanský letopočet od narodenia Krista tak nie je pre veriacich len jedným z variantov chronologického uvádzania udalostí a počítania času. Je čímsi oveľa hlbším. Cirkev sa neustále vracia k tomuto bodu, z ktorého ukazuje na zmysel kresťanskej viery a čerpá sebapochopenie vlastnej existencie. Dynamizmus by však nejestvoval, ak by nemal svoj cieľový bod, ktorým je druhý príchod Krista. Pohľad veriacich je vždy pohľadom nádeje, ako to jedinečne ukázal Ján Pavol II. Očakávanie Krista je pozvaním pre veriaceho dať životnej ceste nasmerovanie, ktoré presahuje horizonty ľudskej existencie. My nežijeme len obdobie po Kristovi, ale je to zároveň obdobie pred Kristom, tzn. pred zavŕšením, ktoré sa definitívne uskutoční v druhom príchode Božieho Syna. V tom sa odlišuje ateistické „spomíname“ pri návšteve cintorínov, od kresťanského „očakávame“. Obdivuhodne presne to vystihujú slová v liturgii: „Smrť tvoju, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve.“ Kresťanský štýl života je formovaný týmito dvoma skutočnosťami. Prichádzajúce Božie kráľovstvo sa sprítomňuje v našom svedectve viery, ku ktorému vyzýva Benedikt XVI.
Popieranie jedného ba dokonca obidvoch bodov vedie k nerovnováhe, čoho sme svedkami v dnešnej Európe. Generácia ľudí po Druhej svetovej vojne bola vedená k zodpovednosti, ktorá sa prejavovala „uváženým nakupovaním a šetrením“. Vychádzala z bolestnej skúsenosti núdze, hladu, nedostatku a prídelového systému potravín po čas vojny, ktorý v mnohých krajinách pretrvával ešte niekoľko rokov po jej skončení. Dnešná spoločnosť za viac ako 65 rokov od skončenia vojny zažila rozvoj a blahobyt a charakterizuje ju „ľahkovážne požičiavanie a rozhadzovanie“. Politici a ekonómovia hovoria o konsolidácii financií, o škrtoch vo výdavkoch, ale v skutočnosti nikto nie je ochotný ustúpiť z nadobudnutého životného štandardu a hľadá sa spôsob, ako naďalej plytvať bez nutnosti uskromnenia. Príčinou nie sú zmenené sociálne podmienky, ku ktorým došlo za posledné polstoročie. Európa sa rýchlym tempom a tvrdohlavo zbavuje morálnych hodnôt. Popiera svoje kresťanské korene, na ktorých 2000 rokov vyrastala. Ekonomická a finančná kríza je vonkajším prejavom tohto rozvratu vnútorného prostredia človeka. To je ten spomenutý východiskový bod, ku ktorému je potrebné sa vrátiť a zároveň mať pred očami hodnoty, ktoré presahujú limity ľudskej existencie a poukazujú na cieľový bod. Snahu o ozdravenie ekonomiky musí predchádzať úsilie o ozdravenie ľudských postojov.
Tieto skutočnosti v spomenutých štyroch udalostiach zazneli mimoriadne hlasito. Stali sa výzvou pre kresťanov, aby sa náš život stal viditeľným a angažovaným pri obnove spoločnosti. V tomto duchu je nevyhnutné hovoriť o novej evanjelizácii, o ktorej ten nastávajúci rok budeme počuť veľmi často. Nová evanjelizácia totiž znamená hľadanie foriem a metód, aby sa Božie kráľovstvo stalo účinne prítomným aj naším prispením.
|
| | dokumenty a komentáre | » Čo je skutočne teológia?
- Benedikt XVI. | | Predovšetkým by som chcel vyjadriť svoju radosť a vďačnosť za to, že nadácia, ktorá nesie moje meno, udelením teologickej ceny verejne uznala dielo, ktoré počas celého života vytvorili dvaja veľkí teológovia, a tiež povzbudila pokračovať na nastúpenej ceste jedného teológa mladšej generácie. S profesorom Gonzálezom Cardedalom sme mali niekoľko desaťročí spoločnú cestu. Obaja sme začínali sv. Bonaventúrom a ním sme sa nechali inšpirovať. V dlhom živote vedca sa prof. González zaoberal postupne všetkými veľkými teologickými témami, no nielen tak, že o nich premýšľal alebo hovoril iba „od stola“, ale vždy v konfrontácii s drámou našich čias, celkom osobným spôsobom prežívajúc a pretrpiac veľké otázky viery a teda aj otázky dnešného človeka. Slovo viery tak neostalo len vecou minulosti; v jeho dielach sa stáva pre nás skutočne súčasným. Prof. Simonetti nám zasa otvoril novým spôsobom svet cirkevných otcov. Práve tým, že z historického pohľadu nám presne a starostlivo sprístupnil to, čo hovoria otcovia, stali sa pre nás súčasníkmi, ktorí sa prihovárajú práve nám. Otec Maximilian Heim bol nedávno zvolený za opáta kláštora v Heiligenkreuzi pri Viedni – kláštora, ktorý má bohatú tradíciu – čím prevzal na seba úlohu zaktualizovať veľkú históriu tohto opátstva a rozvíjať ju do budúcnosti. Dúfam, že jeho práca na mojej teológii, ktorú nám daroval, môže byť v tomto smere pre neho užitočná a že opátstvo v Heiligenkreuzi bude môcť v dnešnej dobe ďalej rozvíjať mníšsku teológiu, ktorá vždy sprevádzala tú univerzitnú, s ktorou spoločne tvorili západnú teológiu.
Tu však nie je mojou úlohou mať predniesť laudácio na ocenených, ktoré už kompetentne predniesol kardinál Ruini. Udelenie ceny však ponúka príležitosť, aby sme sa na chvíľu venovali základnej otázke: čo je skutočne teológia. Teológia je vedou viery, hovorí nám tradícia. No tu hneď vyvstáva problém: je to skutočne možné? Nie je to už samo osebe protirečením? Či vari nie je veda protikladom viery? Neprestane byť viera vierou, keď sa stane vedou? A neprestane byť veda vedou, keď je riadená vierou, či priamo jej podriadená?
|
| | preklad | » Náboženstvo a nové médiá: reflexia teológa
Avery Dulles | | Po tom, čo som sa viac krát dostal do konfliktu s novinármi, mi dobre padne, keď počujem, že dokonca aj biskupi niekedy sa dostanú do tejto pasce. Jezuita Peter Henrici, ešte pred tým ako sa stal švajčiarskym biskupom, povedal poučný príbeh (dúfam, že pravdivý) o európskom biskupovi, ktorý pricestoval do New Yorku. Neodbytný reportér mu položil otázku: „Chodievate do nočných kubov, keď ste v New Yorku? Biskup, ktorý nemal záujem na túto tému debatovať, sa novinára opýtal s predstieranou naivitou: „Vy tu v New Yorku máte nočné kluby?“ Na druhý deň, ráno, bol šokovaný, keď na titulných stranách novín čítal: „Prvá otázka biskupa: Sú v New Yorku nočné kluby? Titulky neboli nepravdivé, avšak, podobne ako mnohé správy z novín, zlyhali pri komunikovaní pravdy. Preložil: P. Rastislav Dluhý, CSsR
|
| | štúdie | » Akvinského recepcia Augustínovho učenia o milosti v Sume teologickej I-II q. 109-114.
Martin Vašek | | Teologický a filozofický problém milosti patrí medzi nosné problémy kresťanského myslenia, učenie o milosti a ospravedlnení je dôležitou súčasťou kresťanskej doktríny. Aj v našej dobe sa táto otázka stala opäť aktuálnou. V roku 1999 bola podpísaná spoločná lute-ránsko-katolícka dohoda, podľa ktorej „v základných pravdách týkajúcich sa učenia o ospravedlnení existuje medzi luteránmi a katolíkmi konsenzus.“ Preto v Spoločnej deklarácii nemohli prísť k inému stanovisku iba k tomu, ktoré je nám známe už od dôb sv. Augustína. „Spoločne vyznávame, že všetci ľudia vo veci spásy úplne závisia na spásnej milosti Božej. Sloboda, ktorú majú vo vzťahu k osobám a veciam tohto sveta, nie je slobodou vo vzťahu k spáse, pretože ako hriešnici sú podriadení Božiemu súdu a nie sú schopní sa sami obrátiť k Bohu, aby hľadali vyslobodenie, ani si zaslúžiť pred Bohom svoje ospravedlnenie, ani vlastnými silami dosiahnuť spásu. Ospravedlnenie sa deje iba Božou milosťou.“
V článku sa zameriam na autorov, ktorí mali najvýraznejší podiel na koncipovaní kresťanskej náuky o milosti. Konkrétnejšie upriamim pozornosť na miesta, na ktorých Tomáš Akvinský cituje/uvádza Augustína a korešponduje tak s jeho myslením. Vychádzam zo známej časti v Sume teologickej – I-II q. 109-114. Táto pasáž bola často interpretovaná, pretože sú v nej obsiahnuté kľúčové myšlienky Akvinského teológie týkajúce sa milosti Boha. Pojednáva tu o milosti v rámci náuky o cnostiach a jeho náuka je dôležitá i z toho hľadiska, že zohrala významnú úlohu v ekumenických snahách 20.storočia. Nebudem preto prihliadať ku všetkým článkom, ale iba k tým, v ktorých hipponského biskupa explicitne spomína; taktiež nie je mojím zámerom analýza a výklad celej Tomášovej náuky o milosti.
|
| » Kresťanská apokryfná literatúra
Marcel Cíbik | | Pred niekoľkými rokmi (2006) svetom obletela správa prostredníctvom médií, že bol objavený spis s názvom Judášovo evanjelium. Ihneď vzbudilo veľký záujem, pretože niektorí neprajníci kresťanstva si mysleli, že prinesie nové, doposiaľ nepoznané informácie, ktoré by mohli otriasť základmi kresťanskej viery. Ale opak je pravdou. Nejedná sa o nové evanjelium, pretože o existencii textu tohto evanjelia máme správu už v staroveku u sv. Ireneja z Lyonu (140-203 po Kr.) . Spomínané evanjelium – ako aj množstvo jemu podobných diel – vznikali v prvých kresťanských storočiach a ich autori, v prevažnej miere anonymní, ich písali za účelom rozšírenia a propagovania myšlienok a téz, neraz protikladných učeniu Cirkvi. Takéto spisy však nedosiahli všeobecného prijatia v prvotnom kresťanstve, preto sa nedostali ani do Svätého písma.
V tomto príspevku by som sa chcel pozastaviť nad problematikou kresťanskej apokryfnej literatúry, kde aj toto Judášovo evanjelium patrí.
|
| » Marketing katolíckych médií
Terézia Rončáková | | Príspevok sa venuje vybraným ukazovateľom marketingového správania troch najvýznamnejších katolíckych médií na Slovensku, ktoré reprezentujú tlač, rozhlas aj televíziu. Metodologicky vychádza zo štruktúrovaných rozhovorov s kompetentnými osobami a z vlastných pozorovaní vnútorných procesov vnútri týchto inštitúcií. Nastoľuje otázky predaja reklamy, sebapropagácie, personálneho obsadenia príslušných oddelení, postoja oslovovaných inzerentov, spätnej väzby publika, finančných dotácií cirkvi, distribúcie a podielu na trhu. Na záver ponúka analýzu problémových oblastí a podnety na uvažovanie o riešeniach.
|
| » Presbytérium a jeho prvky vo svetle katolíckej tradície a súčasných predpisov
Pavol Zvara | | Predmetná štúdia má za cieľ v krátkosti predstaviť historické súvislosti liturgického priestoru od najstarších čias až po súčasnosť, s ohľadom na katolícke konfesijné prostredie. Predmetom nášho záujmu je interiér sakrálnych stavieb, konkrétnejšie presbytérium so svojimi troma architektonickými prvkami. Ide o oltár, ambonu, svätostánok a sedadlo pre celebrujúceho. Tieto prvky charakterizujú nielen starokresťanský liturgický priestor bazilík a kostolov, ale zostali fundamentálnymi aj v dnešnom katolíckom chráme. Preto Katolícka cirkev stanovuje vo svojich direktívach určité princípy, ktorými sa treba riadiť pri konštrukcii, ako aj rekonštrukcii liturgického priestoru tak, aby zodpovedal nielen funkčným, estetickým a doktrinálnym požiadavkám, ale aby tieto vo vzájomnej súhre viedli veriacich k intenzívnejšiemu stretaniu sa s Bohom v rámci bohoslužby.
|
| » Starostlivosť o starých a zomierajúcich
Martin Koleják | | Gratulácie, zdravice, prianie dlhého života a podobné reči sú podľa Borisa Pasternaka dobré do istého času, pri posedení s priateľmi, kým nepríde prvé nešťastie a prvá vážna skúška, ktorú, keď naňho prišla, v jednom liste majstrovsky opísal: „Keď sa to stalo a mňa odviezli a päť večerných hodín som preležal najprv na prijímačke a potom celú noc na chodbe obyčajnej obrovskej a preplnenej mestskej nemocnice – vo chvíľach medzi stratou vedomia a záchvatmi ťažoby a dávenia ma prenikal pocit neobyčajného pokoja a blaženosti. Uvažoval som, že v prípade mojej smrti sa nestane nič nenáležitého a nenapraviteľného. Zine s Lenočkou budú prostriedky na pol roka, rok stačiť, a potom sa poobzerajú a dačo vymyslia. Budú mať priateľov, nikto im nebude krivdiť. A koniec ma nezastihne neočakávane, v návale práce, že by som mal niečo nedokončené. Tú trochu, čo sa dalo spraviť pri prekážkach, ktoré mi staval do cesty čas, som urobil. A vedľa mňa šlo všetko takým známym krokom, tak vypukle sa zoskupovali predmety, tak výrazne sa črtali tiene! Kilometrová chodba s telami spiacich pacientov, ponorená do tmy a ticha, sa končila oknom, ústiacim do záhrady zahalenej atramentovým závojom daždivej noci a s pableskami žiare mesta, žiare Moskvy nad vrcholcami stromov. A táto chodba, aj zelený svit tienidla lampy na stole službukonajúcej sestry, to ticho, tiene ošetrovateliek a susedstvo smrti za oknom a za chrbtom – všetko to svojou sústredenosťou bolo jednou nesmierne hlbokou, nadľudskou básňou. V tej chvíli, ktorá sa zdala byť poslednou v živote, sa mi viac ako kedykoľvek predtým žiadalo hovoriť s Bohom, velebiť viditeľný svet, vnímať a zachytávať ho. «Bože môj, – šepkal som si, – blahorečím Ti za to, že používaš také sýte farby a že si urobil život a smrť takými, akými sú, že tvojím jazykom je velebnosť a hudba, že si ma stvoril umelcom, že tvorba je tvojou školou, ži si si ma celý život chystal na túto noc.» Ja som vtedy plesal a plakal od šťastia.“
|
| | Vatikánsky zápisník | » október - november 2011
Marián Sekerák | | Personálne zmeny v rímskej kúrii a diplomatických službách Svätej stolice.1. októbra Mons. Giuseppe Bertello, dovtedajší apoštolský nuncius v Talianskej republike a v Republike San Maríno, oficiálne prevzal úrad predsedu Governatorátu Mestského štátu Vatikán a Pápežskej komisie pre Mestský štát Vatikán. Mons. Bertello v týchto funkciách vystriedal Giovanniho kardinála Lajola, ktorý na ne rezignoval z dôvodu dovŕšenia kánonického veku. O niekoľko dní na to, 19. októbra, vymenoval Benedikt XVI. nového apoštolského nuncia v USA. Stal sa ním arcibiskup Carlo Maria Viganò, dovtedajší generálny sekretár Governatorátu mestského štátu Vatikán. Mons. Viganò nastúpil do tejto diplomatickej služby po zosnulom arcibiskupovi Pietrovi Sambim. Návšteva pápeža v kartuziánskom kláštore. 9. októbra navštívil Benedikt XVI. mesto Lamezia Terme a kartuziánsky kláštor Serra San Bruno v talianskom regióne Kalábria. Pontifik sa s mníchmi pomodlil vešpery a predniesol svoju homíliu, v ktorej okrem iného vyzdvihol charizmu klauzúrneho života: „Kvôli tomu som prišiel sem, drahí bratia, (…) povedať vám, že Cirkev vás potrebuje a že vy potrebujete Cirkev. Vaše miesto nie je niekde na okraji: žiadne povolanie v Božom ľude nie je na okraji. (…) Aj vy, ktorí žijete v dobrovoľnej izolácii, ste v skutočnosti v srdci Cirkvi a nechávate tiecť vo svojich žilách čistú krv kontemplácie a Božej lásky”. Tento istý kláštor navštívil v októbri r. 1984 aj bl. Ján Pavol II.
Apoštolský list Porta fidei. 11. októbra podpísal Benedikt XVI. apoštolský list vo forme motu proprio s názvom Brána viery. Týmto dokumentom pápež vyhlasuje Rok viery, ktorý sa začne 11. októbra 2012 na 50. výročie otvorenia II. vatikánskeho koncilu a 20. výročie vydania Katechizmu Katolíckej cirkvi. Tematický rok potrvá do slávnosti Krista Kráľa r. 2013, teda do 24. novembra. Dokument vyjadruje pápežovo znepokojenie z toho, že „vážna kríza viery zasiahla mnohých ľudí“. Benedikt XVI. preto počas Roka viery odporúča všetkým katolíkom zintenzívniť prežívanie svojej viery v Ježiša Krista častou účasťou na Eucharistii, čítaním koncilových dokumentov a katechizmu, modlitbou a činorodou kresťanskou láskou.
Trojitá kanonizácia. V nedeľu, 23. októbra, na Svetový deň misií vyhlásil Benedikt XVI. za svätých biskupa Guida Mariu Confortiho (1865-1931), zakladateľa Spoločnosti svätého Františka Xaverského pre zahraničné misie, pátra Luigiho Guanellu (1842-1915), zakladateľa Spoločnosti služobníkov Božej lásky a Inštitútu dcér Panny Márie Božej Prozreteľnosti, oboch talianskej národnosti a španielsku rehoľnú sestru Bonifáciu Rodríguez de Castro (1837-1905), zakladateľku Spoločnosti Nepoškvrneného počatia a sv. Jozefa.
Nóta o svetovej ekonomike. Deň po kanonizácii zverejnila Pápežská rada pre spravodlivosť a pokoj oficiálnu nótu nazvanú „K reforme medzinárodných finančných a monetárnych systémov v kontexte globálnej verejnej autority“. Vychádzajúc zo sociálnej náuky Cirkvi, osobitne z učenia bl. Jána XXIII., bl. Jána Pavla II. a Benedikta XVI. dokument okrem iného vyzýva na vytvorenie „svetovej politickej autority“, ktorá by riadila rastúcu vzájomnú závislosť medzi štátmi a regiónmi sveta, ako aj „ústrednej svetovej banky“, ktorej úlohou by bolo regulovať finančné toky a monetárny systém podobne ako to robia národné centrálne banky.
Stretnutie v Assisi. Vo štvrtok, 27. októbra sa v rodisku sv. Františka Serafínskeho konal Deň reflexií, dialógu a modlitieb za pokoj a spravodlivosť vo svete. Zúčastnil sa na ňom pápež Benedikt XVI. spolu s viacerými predstaviteľmi rozličných svetových náboženstiev, vrátane predstaviteľky ateizmu. Spomedzi zúčastnených to boli napr. konštantínopolský patriarcha Bartolomej I., anglikánsky prímas a arcibiskup z Canterbury Rowan D. Williams či Olav Fykse Tveit, generálny sekretár Svetovej rady cirkví. Stretnutie sa uskutočnilo pri príležitosti 25. výročia prvého podujatia tohto typu, ktoré vzišlo z iniciatívy vtedajšieho pápeža Jána Pavla II.
Zrušenie írskeho veľvyslanectva pri Svätej stolici. Začiatkom novembra zrušila Írska republika svoju ambasádu pri Svätej stolici. Za oficiálny dôvod bola označená úspora finančných prostriedkov. Spolu s ňou zrušilo Írsko stále zastúpenia aj v Iráne a Východnom Timore. História írskeho zastúpenia pri Svätej stolici siaha do r. 1929, kedy sa stala v poradí štvrtou diplomatickou misiou po Washingtone, Londýne a vtedajšej Spoločnosti národov. Prostredníctvom vyjadrení írskeho ministra zahraničných vecí vláda poprela, že by za rozhodnutím stálo ochladzovanie írsko-vatikánskych vzťahov po škandáloch sexuálneho zneužívania v cirkvi. Írsky prímas Séan kardinál Brady označil tento krok za „poľutovaniahodný“ a vyjadril nádej na opätovné vyslanie oficiálneho írskeho reprezentanta ku Svätej stolici.
|
| | články | » Religiozita Slovákov: pohľad cez čísla
Jozef Žuffa | | Ak chceme na Slovensku analyzovať rozmanitosť života a postojov ľudí, ktorí sa podľa sčítaní ľudu hlásia ku jednotlivým cirkvám, tak opierať sa argumentačne len o údaje štatistického úradu je prikrátke. Už dlho neplatí, že viac ako tri pätiny populácie vyznáva a zároveň žije hodnoty, ktoré sú súčasťou učenia Katolíckej cirkvi. Skúsme sa na túto problematiku pozrieť nielen cez čísla štatistického úradu.
Nábožnosť je možné merať podľa toho, ako sa prejavuje v predstavách a správaní jednotlivca. Skúmanie nábožnosti, religiozity alebo spirituality sa považuje za možné, nakoľko je súčasťou subjektívneho vedomia človeka a prejavuje sa v jeho názoroch a postojoch. Individuálne náboženské správanie je samozrejme formované a ovplyvnené sociálnym prostredím, súčasťou tejto reflexie je ale osobné prijatie predstáv a noriem, na základe ktorých je definované náboženstvo. Pri analýze postojov spoločnosti k náboženstvám je možné oprieť sa o dva komplexné sociologické výskumy. Prvý bol uskutočnený v roku 2007 pod vedením prof. Matulníka a o rok neskôr vyšiel knižne. Druhý výskum s názvom Aufbruch bol realizovaný prof. Zulehnerom . Prebehol dvojfázovo (1997 a 2007) v štrnástich postkomunistických krajinách strednej a východnej Európy, čo umožňuje vytvárať vzájomné porovnania a zároveň definovať vývoj trendov na základe zmien v skúmaných obdobiach. Výsledky obidvoch štúdií ponúkajú odlišný prístup pri meraní religiozity, no vzájomne sa dopĺňajú.
Pri našom uvažovaní nad religiozitou Slovákov používame kompletné dáta a metodológiu štúdie Aufbruch. Použité dotazníky obsahovali viac ako päťdesiat otázok týkajúcich sa religiozity. Témy sú rozdelené na tri dimenzie: osobná religiozita, obsahy viery a vzťah k cirkvi. V štúdii bolo ku každej dimenzii vytvorených viacero indexov – číselných vyjadrení korelácie vybraných otázok na určitú oblasť. Z dôvodov komplexnosti metodiky na tvorbu indexov, ktoré sú číselnou hodnotou vyjadrujúcu postoje respondenta v skúmanej dimenzii, v tomto článku budú predstavené až výsledky typológie religiozity postavenej na vytvorených indexoch. Jednotlivé dimenzie objasňujeme v podkapitolách, pri každej z nich porovnávame výsledky vybraných otázok s hodnotami iných krajín. Na tento účel sme si vybrali krajiny vyšegrádkej štvorky.
|
| | recenzie | » Anna Dudová: Heroické čnosti Jána Čarnogurského
Monika Hodnická | | Kežmarok 2011 : Kežmarok GG. Vydanie prvé. Počet strán 208. ISBN 978-83-7569-231-0.
|
| » Anton Fabián: Vydarený život. Zamyslenia inšpirované evanjeliom (I)
František Trstenský | | Košice 2010 : Vydavateľstvo Michala Vaška, 367 strán. ISBN 978-80-7165-820-7.
|
| » Benedikt XVI - Eschatológia: smrť a večný život
Lukáš Fejerčák | | Preložil František Rábek. Trnava 2011 : Dobrá kniha, 260 strán. ISBN 978-80-7141-709-5.
|
|
|
- Chcete dostávať NEWSLETTER?
» kliknite sem.
- Milí priatelia! Začíneme šiesty ročník vydávania našej teologicko - kultúrnej revue. Ďakujeme za vašu priazeň a vernosť. I v roku 2012 sa uchádzame o vašu podporu. Ak vás toto dielo zaujalo, staňte sa našim predplatiteľom alebo darcom (ročné predplatné je 6 €). Vydajme sa spoločne na cestu hlbšieho poznávania pravdy.
-
|
