1/2012

    Na Slovensku sme takúto situáciu zažili pred prezidentskými voľbami. Iveta Radičová sa hlásila ku Katolíckej cirkvi, ale zároveň vo vážnych veciach zaujala silne liberálne postoje. Bolo veľmi zaujímavé, že politická strana, ktorá má ku katolicizmu mentálne najbližšie, ju otvorene podporovala. Vtedy sa časť katolíkov vrátane niektorých biskupov a kňazov otvorene takémuto postoju vzoprela. Diskusie o tom, či tento názor bol správny, sa vedú dodnes. Jeden z často opakovaných argumentov v jej prospech hovoril, že ide o slušnú osobu, ktorá si váži slobodu a nie je zaťažená minulosťou. Nikto však relevantne nezodpovedal na otázku, prečo je voľba liberála morálne poctivejšia ako voľba bývalého komunistu.

    Pri hľadaní odpovede nám pomôže nedávny vývoj vzťahu Katolíckej cirkvi a amerického prezidenta Baracka Obamu. Zdravotnícka reforma postavila katolícke zdravotnícke inštitúcie do ťažkej situácie. Zákon im totiž predpísal aj povinnú platbu za úkony, ktoré sú z pohľadu katolíckej morálky neprípustné. Katolícki biskupi diskutovali s vládnou administratívou a chvíľu sa zdalo, že dostanú výnimku. Zástupca republikánov predložil v takomto duchu i konkrétny legislatívny návrh, ktorý nakoniec tesne neprešiel. Vtedy sa rýchlo ukázalo, že Obama nemieni Katolíckej cirkvi ustúpiť. Tento konflikt je zrozumiteľný. Avšak situácia by pravdepodobne nezašla tak ďaleko, keby bol postoj k tejto téme rovnaký aj vo vnútri Cirkvi. Národný katolícky týždenník America sa vo svojom editoriáli postavil na stranu prezidenta. Prišla reakcia viacerých biskupov. Najlepšie to popísal kardinál Dolan, predseda Americkej biskupskej konferencie. V liste americkým biskupom konštatoval, že nejednoznačný postoj katolíkov k téme výrazne prispel k tejto situácii. Vznikol dojem, že katolícki biskupi nerozumejú náuke, a preto je lepšie, keď budú počúvať „osvietených“ katolíkov. Ako to veľmi výstižne komentovala česká redakcia Vatikánskeho rozhlasu, liberálni katolíci sa stali pre Obamu „trójskym koňom“ pri presadzovaní silne protikatolíckej agendy. Výsledkom je bezprecedentný útok na slobodu svedomia.

    Udalosti posledných týždňov z USA sú pre nás varovaním. Slovenskí katolíci volia mnohé politické strany. A početní politici sa hlásia ku Katolíckej cirkvi. Situácia však zreje k okamihu, kedy bude nevyhnutné deklarovať, že podpora politikov, ktorí sa hlásia k registrovaným partnerstvám, podporujú zachovanie status quo v otázkach interrupcií či majú problém s výhradou svedomia; je nemorálna a nemá nič spoločné s katolíckou náukou viery a mravov. Ťažkosti amerických biskupov naznačujú, čo sa stane, keď rezignujeme na povinnosť odlíšiť zrno od pliev. Nejasné postoje vyvolajú vo viere Božieho ľudu iba zmätok. Aj s liberálnymi katolíkmi treba komunikovať. Nesmieme však vyvolať dojem, že zastávajú katolícku náuku, ak sú od nej na míle vzdialení. Náboženská sloboda je príliš krehká. Bolo by škoda ohroziť ju vlastnou nedôslednosťou.

    Rozhovor Gianni Valenteho s kard. Walterom Kasperom;

    Časopis 30 giorni nella Chiesa e nel mondo – nemecké vydanie; Nm. 10/2011, s. 30-35.

    

    

    

    

    

    Vianočný strom z Ukrajiny zdobil počas uplynulých Vianoc Námestie sv. Petra vo Vatikáne. 60-ročný smrek vysoký viac ako 30 m, ktorý zdobilo 2 500 strieborných a zlatých vianočných gúľ pochádzal z oblasti Podkarpatskej Rusi a vztýčený bol 5. decembra. Slávnostne rozsvietený bol 16. decembra za prítomnosti prezidenta Governatorátu Mestského štátu Vatikán, Mons. Giuseppe Bertella, kyjevsko-haličského arcibiskupa Sviatoslava Ševčuka, mukačevského biskupa Milana Šášika a latinský obrad reprezentoval arcibiskup Ľvova Mieczyslaw Mokrzycki.

    Najväčší vianočný strom sveta rozsvietil pápež. Začiatkom decembra Benedikt XVI. kliknutím na tablet značky Sony s operačným systémom Android zažal 950 svetiel na vianočnom strome, ktorý je vďaka svojej veľkosti zapísaný v Guinessovej knihe rekordov. Nachádzal sa na úpätí pohoria Igino neďaleko talianskeho mesta Gubbio. Prostredníctvom 8,5 km elektrických káblov desiatky dobrovoľníkov už od r. 1981 vytvárajú pred Vianocami obrys vianočného stromčeku s rozlohou 130 000 m2. Akt rozsvecovania, ktorý predchádzalo pápežovo krátke predvianočné prianie, prenášali z Apoštolského paláca naživo talianska a vatikánska televízia.

    Kirche in Not pápežskou nadáciou. Nemecká organizácia „Pomoc trpiacej cirkvi“ nadobudla status pápežskej nadácie. Formálne sa tak udialo prostredníctvom tzv. chirografu, teda vlastnoručne napísaného latinského listu, ktorého autorom je Benedikt XVI. Oficiálnym sídlom organizácie, ktorú krátko po druhej svetovej vojne založil holandský premonštrát Werenfried van Straaten, sa od 1. 12. 2011 stal Vatikán. Jej medzinárodnou centrálou však naďalej ostáva hesenské mesto Königstein. Za predsedu bol vymenovaný prefekt Kongregácie pre klérus Mauro kardinál Piacenza, ktorý vybral výkonného riaditeľa nadácie. Ním sa stal Johannes Heererman von Zuydtwyck, ktorý pôsobil počas uplynulých tridsiatich rokov na čele Rádu maltézskych rytierov v Nemecku. Nadácia, ktorá má pobočky v 17 štátoch rieši aktuálne približne 5 tisíc projektov v 140 krajinách sveta.

    Významné menovania v Rímskej kúrii. Spomedzi ôsmych nových členov Pápežskej rady pre kultúru sa po prvýkrát v histórii objavili aj dvaja laici. Prvým je francúzsky filozof Jean-Luc Marion (nar. 1946), ktorý je označovaný aj za čelného predstaviteľa súčasnej postmodernej teológie. Niekdajší žiak Jacquesa Derridu sa venuje patristickej a mystickej teológii, fenomenológii a súčasnej filozofii. Je držiteľom viacerých ocenení, okrem iného aj veľkej ceny za filozofiu francúzskej Akadémie či ceny Karla Jaspersa Univerzity v Heidelbergu. Druhým je estónsky hudobný skladateľ Arvo Pärt (nar. 1935), ktorý vo svojej tvorbe vychádza z biblických textov, pričom využíva aj prvky gregoriánskeho chorálu. Začiatkom 80. rokov aj s rodinou emigroval z vlasti, kam sa napokon vrátil. Bol ocenený viacerými medzinárodnými cenami a čestnými doktorátmi. Generálnym sekretárom Medzinárodnej teologickej komisie sa stal Francúz Serge Thomas Bonino, OP (nar. 1961), profesor filozofie na Institut Catholique a teológie na dominikánskej škole v Toulouse. Zaujímavým je tiež menovanie sestry Nicoletty Vittorie Spezzati, A. S. C. (nar. 1948) z rehoľného inštitútu Ctiteľov Kristovej Krvi za podsekretárku Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života.

    Pápež vo väznici Rebbibia. Nasledujúc tradíciu svojich predchodcov bl. Jána XXIII. a bl. Jána Pavla II. navštívil Benedikt XVI. v polovici decembra priestory rímskej väznice. Išlo o väznicu Casa Circondariale v časti Rebbibia, ktorá sa tak stala už druhým nápravno-výchovným zariadením, ktoré navštívil Benedikt XVI. Prvou bola ešte v marci 2007 väznica Casal del Marmo. Počas ostatnej návštevy sa prihovoril niekoľkým stovkám odsúdených, ako aj dozorcom a policajným i civilným autoritám. Po príhovore odpovedal na šesť otázok, ktoré mu položili väzni, okrem iných aj na to, prečo existuje sviatostné odpustenie hriechov, ak Boha možno prosiť o odpustenie aj individuálne či prečo Boh nepočuje volanie najchudobnejších z ľudí a ponecháva ich v biede. Na pamiatku svojej návštevy požehnal cyprusový strom.

    Štatistika stretnutí s Benediktom XVI. V závere roka 2011 zverejnila Prefektúra pápežského domu približné čísla približujúce počet osôb, ktoré sa v uplynulom roku stretli vo Vatikáne a Castel Gandolfo s pápežom. Podľa týchto údajov išlo o viac než 2,5 milióna osôb, pričom najväčší podiel tvorili účastníci nedeľných modlitieb Anjel Pána (asi 1,2 milióna osôb). V porovnaní s predchádzajúcimi troma rokmi sa počet osôb účastných pápežských akcií zvýšil o približne 300 tisíc.

    Personálny ordinariát Katedry sv. Petra. V prvý deň roka 2012 bol Svätou stolicou ustanovený personálny ordinariát určený americkým anglikánom. Do jeho čela bol menovaný Jeffrey Steenson, niekdajší biskup episkopálnej cirkvi, vysvätený v r. 2008 za katolíckeho kňaza.

    Zverejnené mená nových kardinálov. Na Sviatok zjavenia Pána oznámil Benedikt XVI. mená 22 nových kardinálov. Dátum konzistória, teda deň ich kreovania, bol určený na 18. februára. Na zozname menovaných prevážili kandidáti talianskej národnosti a členovia Rímskej kúrie. Spomedzi ostatných sa kardinálom stal napr. pražský arcibiskup Dominik Duka či arcibiskup New Yorku Timothy M. Dolan. Okrem nich boli menovaní aj štyria muži, ktorí už v deň menovania presiahli vekovú hranicu 80 rokov, čo im znemožňuje podieľať sa aktívne na voľbe pápeža v budúcnosti.

    Pastoračná nóta k Roku viery. Začiatkom januára vydala Kongregácia pre náuku viery špeciálnu pastoračnú nótu, ktorá upravuje aktivity viažuce sa k Roku viery, vyhlásenému Benediktom XVI. apoštolským listom Porta fidei z októbra 2011. Dokument, ktorý pripravila spomínaná kongregácia v spolupráci s ostatnými vatikánskymi dikastériami obsahuje súbor odporúčaní, adresovaných univerzálnej cirkvi, biskupským konferenciám, diecézam a napokon spoločenstvám, združeniam a hnutiam. Jadro inštrukcií tvorí umožnenie čo najväčšej dostupnosti dokumentov II. vatikánskeho koncilu a Katechizmu katolíckej cirkvi, vrátane ich popularizácie medzi veriacimi.

    Schválenie Neokatechumenátnej cesty. V druhej polovici januára sa Benedikt XVI. stretol so 7 000 členmi Neokatechumenátnej cesty, vrátane predstaviteľov jej vedenia. Zároveň úspešne ukončil proces schvaľovania jej konštitúcií, ktorý trval 15 rokov pod vedením Kongregácie pre náuku viery a Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí. Svätá stolica taktiež zverejnila nótu ohľadom liturgických slávení podľa Katechetického direktória.

    Svätá stolica bojuje proti medzinárodnému organizovanému zločinu. 25. januára podpísal arcibiskup Francis A. Chullikat, stály pozorovateľ Svätej stolice pri OSN v jej mene a v mene Mestského štátu Vatikán ratifikačné listiny, ktorými sa Svätá stolica pripojila k boju proti medzinárodnému organizovanému zločinu. Ide o Dohovor OSN proti nedovolenému obchodu s omamnými a psychotropnými látkami, Medzinárodný dohovor o potláčaní financovania terorizmu a Dohovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu. Podpísaná zmluva obsahuje aj klauzulu, určujúcu, že Svätá stolica a Mestský štát Vatikán budú konať ako jeden právny subjekt.

    Beatifikácia rakúskej konvertitky. Poslednú januárovú nedeľu sa vo viedenskej Katedrále sv. Štefana konalo blahorečenie Hildegardy Burjanovej (rod. Freundovej), ktorá žila na prelome 19. a 20. stor. Slávnosti predsedal prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál Angelo Amato. Burjanová pochádzala z liberálnej židovskej rodiny a po prekvapujúcom uzdravení z ťažkej choroby konvertovala na katolicizmus. Zastávala funkciu poslankyne rakúskeho parlamentu a poradkyne popredných politikov prvej rakúskej republiky. Napriek svojmu spoločenskému postaveniu ako manželka maďarského priemyselníka, stala sa zakladateľkou spolkov kresťanských žien a robotníčok, ako aj rehoľnej spoločnosti sestier Caritas Socialis.

    I. Úspešný príbeh

    Hneď na začiatku treba povedať, často sa o tom píše, že napriek všetkým starostiam a problémom, slovenský príbeh slobody a samostatnosti je úspešný. Nikdy v dejinách sme nemali takýchto pokojných a prajných 22 rokov slobody a 20 rokov samostatnosti. Bez vojen, bez medzinárodných tlakov, väčšinu vecí sme mali vo svojich rukách a bolo na nás, ako sme sa rozhodovali. Stali sme sa súčasťou najvyspelejšej Európy v schengenskom pries¬tore bez hraníc. Zo všetkých postkomunistických krajín figurujeme v životnej úrovni na horných miestach. Samozrejme, tým nechcem zamlčať, že mnohým ľuďom sa žije ťažko.

    

    II. /Ne/ prekonané problémy

    Rozprával mi jeden jáchymovský väzeň, že raz stáli v malom kruhu jáchymovskí väzni - Slováci, keď ku nim pristúpil dozorca - Čech a spýtal sa ich, o čom tak zasvätene diskutujú. Jeden z nich mu povedal: "Pán dozorca, to je slovenská otázka, do toho sa nemiešajte!" A dozorca bez slov odišiel. Slovenská otázka, tak časté slovo zo starších čias, dnes prestala existovať. Slovenská otázka, ako problém menšiny, ktorá má svoje sny a plány, ktoré jej niekto bráni uskutočniť. Tento komplex máme za sebou. Pozitívnou súčasťou toho je, že dnes vidíme seba takých, akí v skutočnosti sme. Nemôžeme sa na nikoho vyhovárať.

    Ale ak sme problém slovenskej otázky prekonali, dnes pre zmenu existuje na Slovensku maďarská otázka a tiež tzv. rómska otázka. Maďarská otázka, ako problém menšiny a tiež vzťahu k Budapešti. Maďarskú otázku ako problém menšiny žijúcej na Slovens¬ku sme sa postupne učili riešiť najmä tým, že sme maďarské politické strany vťahovali do spoluzodpovednosti za vládnutie. Aj keď to neznamená, že Maďari musia byť stále vo vláde, ale katastrofickým opakom je, ak ich vytláčame ako nepriateľov na opač¬nú stranu barikády. Maďarská otázka ako vzťah ku Budapešti je medzinárodná otázka a takto ju podľa mňa vo všetkých podobách, či už bilaterálnych alebo v širších súvislostiach, treba vidieť. Brať slovenských Maďarov v sporoch s Budapešťou ako rukojemníkov, môže byť úspešné len z krátkodobého hľadiska.Rómska otázka ako sociálny problém, rovnako ako problém spolunažívania s okolitým obyvateľstvom, začína byť veľký problém. Neodvážim sa navrhovať riešenia, ale isté je, že vťahovať Rómov do spolu-zodpovednosti za spoločný život sa darí len pomaly.

    A existuje ešte jeden problém, ktorý potrebujeme prekonať a to je problém našej historickej identity. Ak vznik Československa v roku 1918 znamenal pre nás fakticky zách¬ranu a nový impulz, na druhej strane nás obral o integrálne chápa¬nie našich dejín v rámci Uhorska. Celá výchova a propaganda odmietla kvôli maďarizačnému tlaku na prelome 19. a 20. storočia takmer všetko uhorské a my s tým máme dnes vážny problém. Iné ako integrálne chápanie celých našich dejín nás bude robiť stále frustrovanými a podráždenými. Samozrejme, v tom všetkom sa bude vinúť stále, v rôznych podobách a intenzite prítomná, slovenská niť.

    

    III. Umenie vládnuť

    Ako si vieme vládnuť? Na celom svete je dnes korupcia najvýznamnej¬ším znakom čias. Slovensko sa tejto "čnosti" ani v najmenšom nevy¬hýba. Kým v začiatkoch niesla často stopy živelnosti, postupne sa za všetkých vlád pokojne inštitucionalizovala. Zápas s korupciou je dnes najväčšou výzvou pre spoločnosť. Treba vyzdvihnúť rolu médií, ktoré stoja v prvej línii tohto zápasu. Keď minuloročná kríza v zdravotníctve dosahovala vrchol, minister zdravotníctva verejne vyzval lekárov z Čiech, Poľska, Maďarska, Ukrajiny, aby prišli pomôcť nášmu zdravot¬níctvu. Neodvážim sa posudzovať celý problém, ale väčšinou štáty takéto výzvy nedávajú, ani v prípade rozsiahlych živelných pohrôm. Chcú totiž dokázať pred svetom, že sú suverénnymi krajinami. Môže sa stať, že nasledovať budú učitelia, hasiči, policajti... až dotiahnuté do absurdnosti, vyzveme nakoniec okolité štáty, aby nám prišli vládnuť. Čo sa vlastne postupne deje, keď vidíme, ako bez zásadnejšej diskusie odovzdávame stále viac kompetencií Bruselu, resp. keď niekto vysloví alebo zaujme iný postoj, tak je politikmi i intelektuálnou elitou zamietnutý takmer ako vlastizradca. (Na druhej strane, označiť nezištnú pomoc napr. českých lekárov Slovensku za inváziu z roku 1968, nehodno ani komentovať). Stále si preto myslím, že štát nie je občiansky najvyššou hodnotou v tejto krajine. Vyššími hodnotami sú často osobné a stranícke ciele.

    

    IV. Vyrovnávanie sa s minulosťou

    Ako sme sa na Slovensku vyrovnali s dvomi kataklizmami 20. storočia, s nacizmom a komunizmom, na ktorých sme sa tiež podieľali? 25. marca 2012 bude 70. rokov, čo z Popradu vyšiel prvý transport so židovskými spoluobčanmi. Samotný fakt deportácií, navyše v neľuds¬kých podmienkach v dobytčích vagónoch, bol morálne neospravedlniteľný čin. A to ani nespomíname zákony, ktoré dostali židov materiálne i občiansky mimo zákon. V tomto čase sa na Slovensku našlo mnoho statočných ľudí, ktorí zachraňovali Židov. Ale na verejnosti, najmä v začiatkoch tejto mašinérie, máme pramálo verejných vystúpení zo strany všetkých cirkví, inštitúcií, predstaviteľov kultúry a vedy, nehovoriac o poli¬tikoch, ktorí by protestovali proti deportáciám. Výsledok je smrť viac ako 64 tisíc slovenských židov v koncentračných táboroch. Hľadá Slovensko vôľu vyrovnať sa s týmto obdobím svojich moderných dejín? Na Vianoce 1990 prijala Slovenská národná rada a Vláda SR Vyhláse¬nie k deportáciám Židov zo Slovenska. Napriek občasnému vandalizmu, dnes vidíme v slovenskej spoločnosti snahu po obnove židovských cintorínov i synagóg, ako pamiatok dôb minulých. Ale zostáva otázka, či sa táto tragédia stala súčasťou nasej kolektívnej pamäte a poučenia?

    Ako sme sa vyrovnali s komunizmom? Z politických dôvodov nebol z obdobia komunizmu na Slovensku nikto postavený pred súd. Prijali sme zákony o súdnych rehabilitáciách a odškodnení postihnutých ľudí. Finančné odškodnenie bolo vzhľadom na stratené roky i smrť mnohých ľudí, skôr symbolické. Bol prijatý zákon, ktorý morálne odsúdil komunis¬tický režim. Zriadil sa zákonom Ústav pamäti národa, ktorý má mapovať obdobie dvoch totalít. Ale otázka znie, čo sme mali urobiť, aby poškodení väzni, odvlečení, vysťahovaní zo svojich bytov, po¬zostalí po popravených, zastrelených na hranici, mali pocit, že politici aj spoločnosť sa aj za nich vyrovnala s touto dobou?

    Možno sme mohli urobiť omnoho viac, ale ten pocit vyrovnania sa, možno až odpustenia a odkazu môžu priniesť asi iba oni. Je možné, že aj v ďalekej budúcnosti sa s komunizmom na Slovensku možno vyrovnať len cez obete. Tým, že sa nezabudne na obete, odsúdi sa aj politický režim a konkrétni ľudia, ktorí za tým zlom stáli.

    

    V. Pohľad do budúcnosti

    Po 20. rokoch slobody a štátnej samostatnosti došlo na Slovensku k istej spoločenskej únave. Bude treba hľadať nový ideál a tých, ktorí preň dokážu zapáliť spoločnosť. Voči nastupu¬júcej celospoločenskej vlne pragmatizmu nebude ľahké bojovať. Na druhej strane, na celom Slovensku vidno mladých ľudí, ktorí chcú voči tomuto pragmatizmu budovať svoj alternatívny svet. Ja sa s nimi stretám zvlášť medzi mladými kresťanmi všetkých konfesií.

    Takže, pomaly sa rozbiehajúca ďalšia dvadsiatka našej štátnosti môže byť znovu zaujímavá.