1/2010

    Rozhodujúce kritériá pre hodnotenie vychádzajú z najvyššieho cieľa, ktorým je spása duší. Základná otázka znie: V akých podmienkach ohlasovala Cirkev v posledných štyroch rokoch evanjelium? Pribudli nové prekážky alebo sa evanjelizácia stala ľahšou? Na jednej strane sa zdá, že sme nerušene užívali náboženskú slobodu. Ľudia mohli slobodne prichádzať do chrámov a zúčastňovať sa liturgie, deti mohli navštevovať náboženstvo a štát naďalej financoval platy duchovných a ústredia cirkví. Na druhej strane sú však zreteľné trendy, ktoré nepriamo vytláčajú pôsobenie Cirkvi na okraj spoločnosti. Čo sa týka vzťahu vlády ku ochrane života a rodiny, napriek všetkým peripetiám sa nestalo nič dramatické. Zároveň platí, že vláda nespravila žiadne systémové kroky, ktorými by zvrátila nepriaznivé demografické ukazovatele. Pritom je len otázkou času, kedy sa prejavia v ekonomike a sociálnom systéme. S väčšími problémami zápasíme v oblasti školstva, keďže školské zariadenia zriadené Katolíckou cirkvou sú vydané napospas ľubovôli samospráv a vyšších územných celkov. V praxi to znamená, že sa napríklad nenájdu peniaze pre školský klub detí alebo školskú jedáleň, ktoré patria k cirkevnej škole. Pritom základná škola bez klubu a jedálne je odsúdená na zánik. Najväčšie ťažkosti sme zaznamenali v sociálnej oblasti. Nový zákon o sociálnych službách diskriminuje neštátnych, a teda aj cirkevných poskytovateľov sociálnych služieb a obmedzuje právo občana pri výbere zariadenia. Výsledkom je absurdná situácia, kde na jednej strane sa konštatuje akútny nedostatok miest pre umiestňovanie klientov v sociálnych zariadeniach, na strane druhej je neštátnym poskytovateľom fakticky znemožnené, aby týchto klientov prijímali.

    Tieto konkrétne veci naznačujú, že štát sa snaží znevýhodniť neštátnych poskytovateľov sociálnych služieb a neštátnych zriaďovateľov škôl a školských zariadení. Pluralita výberu sa stále častejšie len predstiera, čo v konečnom dôsledku môže znamenať zánik sociálnych zariadení, ktoré spravuje katolícka charita a marginalizáciu cirkevného školstva.

    V tomto roku si pripomíname desiate výročie podpisu základnej rámcovej zmluvy medzi Svätou Stolicou a Slovenskou republikou. Toto je dôvod na analýzu jej dodržiavania, ako aj dvoch čiastkových zmlúv. Zároveň si dobre všimnime, že ani po desiatich rokoch nie sú uzavreté: zmluva o financovaní a zmluva o výhrade svedomia. Udalosti posledných mesiacov a rokov však naznačujú, že len tieto dve zmluvy môžu vniesť do pôsobenia Katolíckej cirkvi na Slovensku väčšiu stabilitu.

    Zmluvu o výhrade vo svedomí môžeme potrebovať už čoskoro. Politická scéna sa zjavne liberalizuje a zmenšuje sa počet tých, ktorí odmietajú podporiť zákon o registrovanom resp. životnom partnerstve dvoch osôb rovnakého pohlavia. Slovensko pri tomto trende môže rýchlo nasledovať Veľkú Britániu, kde štát ešte za éry Tonyho Blaira prikázal katolíckym adopčným agentúram dávať deti aj párom rovnakého pohlavia. Cirkev preto radšej tieto agentúry zatvorila. O stupňovaní tlaku svedčí aj ohlásený pochod homosexuálov a lesbičiek Bratislavou tesne pred voľbami, v sobotu 22. mája, ktorý má byť najväčšou akciou podobného typu u nás od novembra 1989.

    Rovnako si oprávnene myslíme, že stabilné financovanie škôl a sociálnych zariadení zriadených Katolíckou cirkvou, ktoré by zabezpečilo rovnoprávny prístup pre občanov Slovenskej republiky, môžeme dosiahnuť najmä prostredníctvom medzinárodnej zmluvy. Prípadná diskusia na túto tému však otvára vážnu otázku, či v tejto chvíli disponujeme takými vnútornými zdrojmi alebo prinajmenšom máme pripravené také systémové opatrenia, ktoré by dokázali nahradiť v prípade zmeny finančného modelu výpadok zo štátneho rozpočtu.

    Končiaca vládna koalícia nebola otvorene proticirkevná, ba usilovala sa o spoluprácu s cirkvami. Pokúšala sa však spraviť kresťanstvo súčasťou akejsi novej národnej ideológie. Pri predpokladanom rozložení síl v parlamente po júnových voľbách jestvuje veľké riziko, že doterajšie ťažkosti sa len prehĺbia. Cirkev však okrem ľudského vkladu vždy počíta s Božím zásahom. Toto vedomie Božej prítomnosti vlieva nádej a dáva silu vytrvať na ceste pravdy. Prichádzajúce zmeny sú dôvodom na modlitbu, aby Boží ľud múdro vyberal takých zástupcov, ktorí ohlasovanie evanjelia budú svojim pôsobením len uľahčovať.

    

    

    

    

    

    

    

    

    Plné diplomatické vzťahy medzi Vatikánom a Moskvou. Pápež Benedikt XVI. a ruský prezident Dmitrij Medvedev sa začiatkom decembra počas stretnutia vo Vatikáne dohodli na nadviazaní plných diplomatických vzťahov. Formálne bol kontakt medzi Sovietskym zväzom a Vatikánom nadviazaný ešte v roku 1990, ale v oboch krajinách dodnes existovali len zastupiteľské úrady a nie veľvyslanectvá. Podľa informácií agentúry Zenit má dnes Ruská federácia okolo 140 miliónov obyvateľov. Asi 13 miliónov sa hlási ku katolíckej viere. Tri biskupstvá a jeden exarchát spravujú piati biskupi a 336 kňazov, pričom 90 farností je bez stáleho duchovného správcu.

    Budhisti útočia na katolíkov. „Skupina vyše tisíc osôb ozbrojených palicami, tyčami a kameňmi vzala útokom kostol, v ktorom som sa nachádzal s mojimi veriacimi. Zdemolovali sochy, oltár a sedadlá, zničili všetko, čo tam bolo.“ Týmito slovami komentoval správca srílanskej farnosti Našej Panej – Ruže tajomnej Jude Denzil Lakshman o incidente, ktorý sa stal 6. decembra počas rannej omše v obci Crooswatta. Miestny kostol, ktorý bol v minulosti viackrát vážne poškodený, je objektom dlhodobých sporov medzi miestnou katolíckou a budhistickou komunitou, pretože stojí v blízkosti budhistického kláštora.

    Zmeny v Kódexe kánonického práva. V polovici decembra bolo zverejnené motu proprio Benedikta XVI. Omnium in mentem, ktorým sa zavádzajú zmeny v Kódexe kánonického práva. Úpravy sa dotýkajú kánonov o diakonskej službe a manželstve. Prvá zmena sa týka kánonov 1008 a 1009, v ktorých sa upresňuje rozdiel medzi biskupským a kňazským, a na druhej strane diakonským svätením. Výraznejšou zmenou prešli kánony 1086, 1117 a 1124. Ako pre Vatikánsky rozhlas uviedol sekretár Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov, španielsky biskup Juan Ignacio Arrieta, vďaka týmto úpravám bude ľahšie zlegalizovať manželské zväzky pokrstených osôb, ktoré formálnym úkonom odpadli od Katolíckej cirkvi a chcú sa do nej vrátiť.

    Arcibiskup Zvolenský sudcom Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry. Pápež Benedikt XVI. v polovici decembra vymenoval arcibiskupa Stanislava Zvolenského za sudcu na päťročné obdobie. Podľa apoštolskej konštitúcie Pastor Bonus, ktorou Ján Pavol II. v roku 1988 zreformoval rímsku kúriu, sa Najvyšší tribunál Apoštolskej signatúry „stará o správne vysluhovanie spravodlivosti v Cirkvi“. Je zložený z kardinálov, arcibiskupov a biskupov nominovaných pápežom a riadi sa vlastným zákonom, tzv. Lex Propria, ktorý Benedikt XVI. schválil v roku 2008.

    Benedikt XVI. potvrdil „hrdinské cnosti“ Jána Pavla II. a Pia XII. Stalo sa tak 19. decembra počas súkromnej audiencie prefekta Kongregácie pre kauzy svätých, arcibiskupa Angela Amata. Ak Benedikt XVI. potvrdí zázrak, ktorý bol vykonaný na ich príhovor, môžu byť už v krátkom čase vyhlásení za blahoslavených. Pri rovnakej príležitosti schválil aj martýrium kňaza Jerzyho Popiełuszka, ktorého meno sa spája s poľským odborovým hnutím Solidarita. Blahorečený bude 6. júna vo Varšave.

    Vianočný incident. Na začiatku polnočnej svätej omše v Bazilike sv. Petra skočila psychicky nevyrovnaná 25-ročná Susana Maiolo na pápeža Benedikta XVI. a stiahla ho na zem. Počas zmätku spadol aj vicedekan kardinálskeho zboru a matador vatikánskej diplomacie, 87-ročný francúzsky kardinál Roger Etchegaray, ktorý si zlomil krček stehennej kosti a musel sa podrobiť operácii. Zadržaná Švajčiarka s talianskym pasom tvrdila, že pápeža chcela len objať. Po prepustení zo psychiatrickej kliniky v Subiacu, neďaleko Ríma, kde bola po incidente niekoľko týždňov hospitalizovaná, sa s ňou a jej rodinou stretol aj Benedikt XVI.

    Pápež obedoval s bezdomovcami. V nedeľu po sviatku Božieho narodenia Benedikt XVI. navštívil priestory známej Komunity sv. Egídia, kde sa pri sviatočnom obede stretol s bezdomovcami, Rómami, imigrantmi, chudobnými rodinami a postihnutými. „Som tu, aby som vám povedal, že som vám nablízku a mám vás rád a že cirkev nosí v srdci tých najbiednejších,“ uviedol pápež počas krátkeho príhovoru.

    Posolstvo k Svetovému dňu pokoja v ekologickom duchu. Ak chceš napomáhať pokoj, ochraňuj stvorenstvo. Takto znie názov posolstva Benedikta XVI. k Svetovému dňu pokoja, ktorý sa v rámci Katolíckej cirkvi pripomína 1. januára. V texte, v ktorom pápež viackrát cituje svoju poslednú encykliku Caritas in veritate, ale aj Alighieriho Božskú komédiu či gréckeho filozofa Herakleita z Efezu, konštatuje, že dnešná ekologická kríza má predovšetkým etický charakter. Mnohé ekologické koncepcie podľa pápeža vzbudzovali v cirkvi rozpaky práve preto, lebo odstraňovali „ontologický i hodnotový rozdiel medzi ľudskou osobou a ostatnými živými bytosťami“ a tým otvárali dvere novému panteizmu s novopohanskými akcentmi.

    Benedikt XVI. patrí medzi najvplyvnejších. Dve prestížne periodiká v krátkom čase ocenili aktivity a vplyv hlavy Katolíckej cirkvi. Americký zahraničnopolitický časopis Foreign Policy Benedikta XVI. zaradil medzi 100 najvýznamnejších globálnych mysliteľov roku 2009. Sedemnáste miesto magazín odôvodnil slovami, že „nečakane a výrazne postavil cirkev do pozície obhajcu životného prostredia a varoval pred ťažkosťami plynúcimi z klimatických zmien“. Americký ekonomický magazín Forbes zasa v každoročnom hodnotení najmocnejších svetových lídrov zaradil Benedikta XVI. na 11. miesto.

    Zemetrasenia na Haiti postihlo aj cirkev. Počas ničivého zemetrasenia na Haiti, ku ktorému došlo v polovici januára, zomrelo okolo sto kňazov, rehoľníkov, rehoľníc a seminaristov. Pod troskami zahynul aj arcibiskup hlavného mesta Port-au-Prince Joseph Serge Miot. Medzi najzasiahnutejšie rehole patrili podľa vatikánskeho denníka L´Osservatore Romano saleziáni. Až 200 ich chovancov zahynulo pod ruinami formačného inštitútu v Port-au-Prince. Pomoc Svätej stolice koordinovala Pápežská rada Cor Unum v spolupráci s medzinárodnou humanitárnou organizáciou amerických biskupov Catholic Relief Services. Zbierkou vo všetkých kostoloch sa k pomoci pridali aj slovenskí veriaci.

    Ali Agca na slobode. V polovici januára bol z ankarskej väznice prepustený autor atentátu na Jána Pavla II. Mehmet Ali Agca. Odchod z väzenia vzbudil širokú pozornosť. Ali Agca dal svojim advokátom list, v ktorom v piatich bodoch definoval svoje náboženské presvedčenie a vízie budúcnosti. „Oznamujem koniec sveta. Dôjde k nemu v tomto storočí,“ píše sa v liste koncipovanom v angličtine. Sám seba označuje za „inkarnovaného a reinkarnovaného“ Krista. „Nie som Božím synom“, ale „najvyšším služobníkom Boha naveky“. Odmieta existenciu Trojice a zdôrazňuje, že Evanjelium je plné chýb. „Ja napíšem skutočné Evanjelium,“ sľubuje v závere listu, ktorý podpísal ako „večný Kristus“.

    Žena členkou rímskej kúrie. Pápež Benedikt XVI. koncom januára vymenoval za podsekretárku Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj Talianku Flaminiu Giovanelli. Momentálne je jedinou ženou – laičkou v rímskej kúrii zastávajúcou takúto vysokú pozíciu. V rovnaký deň pápež Benedikt XVI. vymenoval aj slovenského gréckokatolíckeho arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi, za konzultora Pápežskej rady pre napomáhanie jednoty kresťanov.

    Patriarcha Irenej na čele srbských pravoslávnych. V Belehrade bol 24. januára intronizovaný nový pravoslávny patriarcha Irenej, ktorého zvolila Rada Srbskej pravoslávnej cirkvi. Vo funkcii nahradil zosnulého patriarchu Pavleho. „Uisťujem vás o blízkosti Katolíckej cirkvi a jej odhodlaní podporovať bratské vzťahy a teologický dialóg tak, aby tie prekážky, ktoré ešte bránia plnému spoločenstvu medzi nami, boli prekonané,“ uviedol vo svojom blahoprajnom posolstve pápež Benedikt XVI.

    Francúzski biskupi nesúhlasia so zákazom buriek. „Počet žien, ktoré nosia odev zahaľujúci celé telo, je veľmi nízky. Prijaté opatrenia nesmú viesť k haneniu moslimských veriacich,“ uviedol biskup Michael Santier, predseda Rady pre medzináboženské vzťahy Francúzskej biskupskej konferencie na adresu zámeru vlády úplne zakázať nosenie buriek. Podobne sa na stranu moslimov postavili v novembri minulého roka švajčiarski biskupi po úspešnom referende, v ktorom sa väčšina obyvateľov vyslovila proti výstavbe minaretov.

    Benedikt XVI. požehnal účastníkom olympiády. „Šport vždy môže byť účinnou súčasťou posilňovania mieru a priateľstva medzi ľuďmi a národmi,“ uviedol Benedikt XVI. v posolstve adresovanom arcibiskupovi Vancouveru J. Michaelovi Millerovi. Všetkým športovcom, divákom a dobrovoľníkom udelil svoje požehnanie. Pápežove slová a priania sa vzťahujú aj na účastníkov X. zimných paraolympijských hier, ktoré sa budú konať po skončení olympiády.

    1600. výročie smrti sv. Marona. Okrúhle výročie smrti sv. Marona si maronitskí kresťania pripomenuli v polovici februára v Bazilike Santa Maria Maggiore v Ríme. K Maronitskej cirkvi, ktorá je jednou z východných kresťanských cirkví v plnom spoločenstve s Rímom, sa hlásia približne tri milióny veriacich. Najviac, okolo 850 000 ich žije v Libanone, kde tvoria asi 25% obyvateľstva. Maronitské spoločenstvá sú však aj v Austrálii, USA či Kanade. Na ich čele momentálne stojí patriarcha Nasrallah Butros Sfeir.

    Írski biskupi vo Vatikáne. Pred začiatkom pôstneho obdobia sa írski biskupi stretli s pápežom Benediktom XVI. a špičkami rímskej kúrie, aby hľadali cestu k obnove dôveryhodnosti írskej cirkvi. Tou otriasli sexuálne škandály miestneho kléru. „Všetci prítomní uznali, že táto ťažká kríza podlomila dôveru v konanie cirkvi a poškodila jej svedectvo o Evanjeliu a jej morálne učenie,“ píše sa v oficiálnom komuniké Svätej stolice. Benedikt XVI. pred prítomnými biskupmi zdôraznil, že oslabenie viery je základným faktorom, ktorý prispieva k fenoménu sexuálneho obťažovania maloletých a požiadal ich o dôkladnejšiu prípravu kandidátov kňazstva. Každý z prítomných biskupov mal pápežovi charakterizovať situáciu vo svojej diecéze a predstaviť prijaté opatrenia. Ešte koncom minulého roka Benedikt XVI. prijal abdikáciu štyroch biskupov, ktorí v minulosti pôsobili v Dublinskej arcidiecéze.

    V roku 1976 sa presťahoval do kúpeného domčeku na Trnávke v Bratislave. Od tej chvíle sa tento dom stal prekladiskom náboženskej literatúry. Pre túto prácu si vybudovali tajné skladovacie priestory a vhodnú garáž pre autá, ktoré ich dovážali. Boli to knihy, ktoré posielali páter Hlinka z Mníchova, páter Čík z Viedne a potom ďalší aktivisti zo Západu. Videl som, ako tieto skrýše neskôr vyzerali. Do podstrešných izbičiek v dome viedli drevené schody. Po uvoľnení skrytých úchytiek sa schody dali preklopiť a pod nimi bola skrýša pre literatúru. Do druhej skrýše sa išlo ukrytou vybetónovanou jamou v dome, ktorá mala v podlahe príklop. Po odstránení príklopu sa dalo podliezť do vedľajšej miestnosti pod zemou, bez okien. V tejto miestnosti bola neskôr uložená moderná ofsetová rozmnožovacia mašina, ktorá na kovových listoch mohla tlačiť až tisícky strán textov. Bol som zhodou okolností pritom, keď dvaja Holanďania tento stroj skladali. Garáž Petra Murdzu bola na dlažbe posiata šróbikmi a súčiastkami, ktoré predtým priniesla druhá skupina do iného domu. Za jeden deň, keď mojou povinnosťou bolo starať sa o chlieb, šunku, syr a pivo, títo neznámi priatelia zložili z týchto súčiastok spomínanú mašinu. Tu v tejto skrýši sa potom až do novembra 1989 tlačili samizdaty Náboženstvo a súčasnosť, Zrno, Katolícky mesačník, Čarnogurského Bratislavské listy a ďalšie.

    Hlavným tlačiarom bol Murdzov spolubývajúci Jožko Roman – tiež Viktor Jakubov (Jožko Roman je v súčasnosti verbista a takmer stále na misiách v Rusku. Viktor Jakubov pôsobil ako kňaz Fatimy tiež na rôznych miestach v Rusku).

    Murdzov domček na Trnávke bol miestom, odkiaľ sa celé roky roznášali knihy a samizdaty po celom Slovensku. Bola to dlhoročná aktivita hnutia Fatima, ktoré mala od roku 1976 Slovensko rozdelené na oblasti, kam viackrát do roka jeho členovia vycestovali a donášali knihy, samizdaty a samozrejme informácie. Takto sa vytváralo postupne na Slovensku jednotné povedomie a informačná sieť.

    Úlohou Petra Murdzu, okrem toho, že mal na starosti niekoľko oblastí, bolo vtedy pripraviť samizdaty a knihy pre tieto výjazdy. Ľudia, ktorí cestovali na oblasti, vždy niekoľko dní pred stretnutím navštívili Petrov domček na Trnávke a prebrali si požadované množstvo literatúry.

    Od roku 1988 Peter Murdza vystupoval už ako tajný kňaz. Vybral si krycie meno Vendelín, po pátrovi Vendelínovi Javorkovi, ktorý bol veľkým misionárom a prvým rektorom Russica v Ríme. Ako kňaz vystupoval iba v neznámom prostredí, kde ho nepoznali.

    Peter Murdza žil celý čas svojho pôsobenia v tajnej cirkvi v epicentre ohrozenia. Z tých ľudí, ktorých som poznal, bol najviac vystavený nebezpečenstvu zatknutia a väzenia. Toto všetko robil dlhé roky, až do pádu komunizmu, nezištne, skromne a pokojne. Aj po páde komunizmu, nečakajúc nijaké verejné ocenenia alebo zverejnenie jeho zásluh, pôsobil najprv ako pastoračný asistent pre prácu s mládežou, pracoval na Konferencii biskupov Slovenska a od roku 1994 až do smrti, najprv ako kaplán, neskôr ako správca farnosti v Nitre – Hornom meste.

    Tento človek, ktorý nikdy nič nechcel, mal predsa jedno, akoby prianie. Medzi svojimi najbližšími priateľmi občas povedal, že by rád zomrel narýchlo, v spánku. Pán Boh niekedy nezabúda ani na takéto drobné priania. Peter Murdza zomrel náhle ráno 14. decembra 2009 na embóliu pľúc. Pri rozlúčke s ním, pri sv. omši v Nitre – Hornom meste 18.12., ktorú slúžil pán biskup Judák, bolo prítomných viac ako sto kňazov. Pochovaný bol 19.12. v rodnej Starej Ľubovni. Veríme, že Vianoce strávil Peter už tvárou v tvár s narodeným a vzkrieseným Kristom, ktorému zasvätil celý svoj život.

    Podľa Ústavy SR článok 12 zaručuje, že ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým aj bez ohľadu na vieru a náboženstvo. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody. Článok 42 Ústavy SR zaručuje, že občania majú právo na bezplatné vzdelanie v základných školách a stredných školách. Zriaďovať iné školy ako štátne a vyučovať v nich možno len za podmienok ustanovených zákonom; v takýchto školách sa môže vzdelávanie poskytovať za úhradu. Podľa tohto článku ústavné práva zaručujú všetkým občanom SR každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je povinná. Jej dĺžku po vekovú hranicu ustanoví zákon. Občania majú právo na bezplatné vzdelanie v základných školách a stredných školách, podľa schopností občana a možnosti spoločnosti aj na vysokých školách. Zriaďovať iné školy ako štátne a vyučovať v nich možno len za podmienok ustanovených zákonom; v takýchto školách sa môže vzdelávanie poskytovať za úhradu.

    Na základe uvedených ústavných práv bola uzatvorená Zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou Stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní (Z. z. č. 394/2004), kde Slovenská republika a Svätá Stolica upravili vzťahy medzi Slovenskou republikou a Katolíckou cirkvou v oblasti katolíckej výchovy a vzdelávania. Slovenská republika deklaruje, že je právnym štátom, preto uznáva ústavné práva svojich občanov a prednosť medzinárodnej zmluvy pred zákonmi SR. Avšak dotknuté rezorty navrhujú zákony, ktoré sú v rozpore s ústavnými právami aj v rozpore s medzinárodnou zmluvou. Je to nedostatok právneho povedomia legislatívcov na jednotlivých rezortoch alebo je to zámer? Ovládajú naši legislatívci ústavné práva? Nečudujú sa občas nad tým, že občania tú spomínajú akúsi ústavu, akú váhu má vôbec tento dokument? Veď poriadok si v tejto krajine nastolí každá vláda podľa svojich predstav. U nás už platí, že úradník je zvrchovanou právnou normou.

    Medzinárodná zmluva zaručuje distribučnú rovnosť pre štátne a cirkevné školy a školské zariadenia. Ústava zaručuje rovnaké práva pre všetkých rodičov, ale predsa niektorí užívajú právo na bezplatné vzdelanie pre svoje deti a niektorí musia prezentovať svoje právne povedomie. Musia za svoje ústavné práva už roky bojovať, spisovať petície a finančne podporovať školské zariadenia, neštátnych zriaďovateľov, ak nechcú, aby došlo k ich zániku, aby v tejto krajine nezanikol pluralitný systém vzdelávania. Rozdielnosť užívania práv, likvidačné legislatívne normy pre cirkevných a súkromných zriaďovateľov je fakt len na úrovni konštatovania. Nikto nenesie právnu zodpovednosť. Predstavitelia jednotlivých rezortov nevidia v ničom problém, veď v poznámkach pod čiarou to občas v zákone uvedú, s čím sa oháňajú, a veď predsa nemusí byť v súlade každý zákon, každý článok v zbierke zákonov. Vyvstáva otázka, či zaručujú nižšie legislatívne normy dodržiavanie vyšších - napríklad ústavných práv občanov alebo sú v rozpore, čím umožňujú všetkým zúčastneným orgánom upierať tieto práva rodičov a zriaďovateľom neštátnych škôl.

    Dodržiava sa medzinárodná zmluva alebo sa porušuje? Zdá sa, že predstavitelia kompetentných rezortov to berú asi tak, že trochu zaručujú a trochu porušujú práva, veď je ich právom rozhodnúť, kto bude mať právo a kto nie.

    Mozaika rokov 2006-2010

    Jedným z opakujúcich sa posolstiev vlády, ktoré bolo niekoľkokrát potvrdené aj konkrétnymi činmi, možno považovať podporu propagácie homosexuálneho životného štýlu a podporu zákona o registrovaných partnerstvách. Medzi najčastejších podporovateľov patril predovšetkým podpredseda vlády Dušan Čaplovič, ktorého Sekcia ľudských práv a menšín na Úrade vlády financovala aj zo zdrojov štátneho rozpočtu už v roku 2007 projekt „Sme tu – dni inakosti“. Čaplovič sa počas celého obdobia niekoľkokrát pozitívne vyjadril k téme prijatia zákona o registrovaných partnerstvách, na ktorý ale podľa neho musí dozrieť spoločnosť. Propagáciu homosexuálneho životného štýlu podporil aj minister kultúry Marek Maďarič, keď zo zdrojov svojho ministerstva financoval Filmový festival Inakosti 2009. Minister zahraničných vecí Ján Kubiš sa zasa 7. 5. 2008 v Rade Európy pridal k ministrom Európy, ktorí podpísali návrh dohovoru umožňujúceho adoptovanie detí homosexuálmi. Dohovor premiér Fico zatiaľ nepodpísal.

    Za pozitívum tiež treba považovať rozhodnutie ministerstva školstva z roku 2007 neschváliť učebnice sexuálnej výchovy z dielne Slovenskej spoločnosti pre plánované rodičovstvo.

    Najvýznamnejšia udalosť z hľadiska ochrany života, ktorá sa udiala počas obdobia dosluhujúcej vlády, je nesporne rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 4. 12. 2007 vo veci potratového zákona a vyhlášky. Aj keď sa jedná o rozhodnutie mimo kompetencie vlády, je potrebné zdôrazniť jeho veľký význam na vnímanie problematiky v budúcnosti. Toto rozhodnutie značne limitovalo legislatívne možnosti parlamentu meniť veci v prospech ochrany života. Ústavní sudcovia totiž rozhodli iba najtesnejším pomerom hlasov, že umelé potraty do 12 týždňa na žiadosť ženy (t.j. bez udania dôvodu) sú v súlade s ústavou.

    Aj počas vlády R. Fica pokračoval seriál pokusov o prijatie „Národného programy ochrany sexuálneho a reprodukčného zdravia“. Ďalšiu verziu programu (už tretiu od roku 2003) navrhlo ministerstvo zdravotníctva v novembri 2007. Po veľkom boji, v ktorom nie nevýznamnú úlohu zohrávalo aj občianske hnutie za život (napr. protestným zhromaždením občanov pred úradom vlády SR v apríli 2008), vláda od programu upustila v novembri 2008. Avšak už v januári 2009 predložila inovovaný národný program, v ktorom okrem zmeneného názvu zostala väčšia časť predchádzajúceho materiálu nezmenená. Napokon ale aj túto verziu vláda v predvolebnom roku odložila na neurčito.

    V roku 2008 sa o slovo prihlásil minister spravodlivosti Štefan Harabin a predložil ideový návrh rekodifikácie súkromného práva, v ktorom navrhol nový inštitút predmanželských zmlúv a možnosť rozvodov dohodou. Vláda začiatkom roka 2009 zámer odsúhlasila aj napriek odporu cirkví i pro-family skupín.

    V septembri 2008 národná rada v hlasovaní odmietla návrh poslanca Petra Gaburu na zákaz umelých potratov v pomere 36 za, 33 proti, 50 sa zdržalo hlasovania.

    Minister zahraničných vecí Ján Kubiš presadil umiestnenie jednej z hlavných kancelárií Populačného fondu OSN v Bratislave, ktorý je neslávne známy podporovaním čínskej politiky jedného dieťaťa a podporou potratov najmä v krajinách tretieho sveta. Nový minister Miroslav Lajčák napokon od dohody s fondom odstúpil.

    Rozhodnutie ústavného súdu vo veci potratov inšpirovalo Ministerstvo zdravotníctva SR k novele umožňujúcej rozšíriť možnosť vykonať potrat z genetických dôvodov z 12-stich na 24 týždňov. Napokon návrh ministerstva zostal zmrazený.

    Ani jediná legislatívna zmena v otázke potratov na Slovensku za obdobie tejto vlády sa nerodila vôbec ľahko. Prvý krát bol predložený návrh na zlepšenie informovanosti žien pred plánovaným potratom začiatkom roku 2008. Po dvojnásobnom odklade v pléne napokon poslanci návrh odmietli. Úprava bola prijatá až na druhý pokus o rok neskôr, ale už s pomerne širokou podporou poslancov. Treba zdôrazniť, že nešlo o vládny návrh zákona, ale o spoločné úsilie predovšetkým poslancov opozície a malej časti koalície.

    Ministerstvo zdravotníctva na prijatý zákon nezareagovalo ochotou pri jeho napĺňaní, ale práve naopak, predložilo novelu, ktorá mala veci vrátiť takmer do pôvodného stavu a poslancami prijatú pozitívnu zmenu úplne znehodnotiť. Vďaka vyvolanému občianskemu tlaku napokon ministerstvo od tejto novely novely upustilo.

    Spomeňme ešte dva čerstvo neprijaté návrhy z februára 2010. Prvý návrh poslancov za KDS mal zaviesť povinnosť informovania o negatívnych účinkoch hormonálnej antikoncepcie a druhý návrh z dielne Petra Gaburu mal zadefinovať v ústave ochranu života od počatia.

    Pre úplnosť je ešte vhodné uviesť, že premiér Fico presadil v apríli 2008 aj s podporou SMK ratifikáciu Lisabonskej zmluvy v NR SR. Lisabonská zmluva je z pohľadu ochrany života, manželstva a rodiny veľmi sporným dokumentom, ktorý vytvára veľkú obavu zo sudcovského aktivizmu. Ten môže byť v budúcnosti hlavným problémom nielen pri obhajovaní práva na život, ale aj iných základných ľudských práv.

    Z uvedeného možno vyvodiť dva základné závery:

    1. Ficova vláda nebola pro-life ani pro-family.

    Vyplýva to z množstva predložených návrhov priamo namierených proti životu a rodine.

    2. Hodnoty ochrany života a rodiny nie sú pre R. Fica a jeho vládu dôležité.

    Je to zrejmé z mnohých ústupkov, ktoré Ficovi ministri alebo aj priamo vláda boli ochotní urobiť po tom, čo sa ukázalo, že ich zámer naráža na odpor.

    Demografické makrotrendy

    V nasledujúcom odseku sa zameriame na vývoj vybraných demografických trendov za posledné 4 roky, na ktoré síce nemali vplyv iba opatrenia vlády Roberta Fica, ale ktoré vláda mohla ovplyvniť a usmerniť ich vývoj. Počas tohto obdobia sa zastavil pokles znižovania počtu potratov. Predpokladáme, že za rok 2009 bude počet uskutočnených potratov veľmi blízko úrovni roku 2008 (rozdiel medzi rokmi 2007 a 2008 bol iba 30 potratov). Jediný moment, ktorý túto tendenciu môže ešte ovplyvniť je prijatý zákon o povinnosti informovať ženy o rizikách potratu, ktorý bol minulý rok v platnosti 4 mesiace. Ešte bezútešnejšie vyznieva štatistika demografického vývoja obyvateľstva. Napriek miernemu rastu počtu pôrodov v posledných niekoľkých rokoch, podľa prognózy Eurostatu bude na Slovensku v roku 2060 najstaršia populácia z krajín EÚ – ak sa niečo významnejšie nestane. Tento stav je možné zmeniť práve v týchto rokoch. Ak sa neudeje niečo teraz, ďalší vývoj nebude prakticky možné výraznejšie vylepšiť. Z ostatných demografických údajov ešte desia počty narodených detí mimo manželstva, ktorých je už viac ako štvrtina a stále rastúci počet rozvodov. Vláda R. Fica s touto katastrofálnou situáciou neurobila nič, čo by ju pomohlo v budúcnosti zvrátiť.

    Koaličná partia

    Za nebezpečný moment v spôsobe vládnutia končiacej vlády a zvlášť najsilnejšej koaličnej strany je treba vnímať nečitateľnosť hodnôt na základe ktorých by sa riadila alebo možno ešte presnejšie povedané, neexistencia takých hodnôt a zásad, ktoré by určovali smerovanie vlády a tým aj krajiny. A to sa týka aj postoja k ochrane života, manželstvu a rodine. Pri takomto štýle vládnutia sa vláda prispôsobuje tlakom, ktoré sú na ňu vyvíjané z rôznych strán bez toho, aby bolo jasné, či je toto prispôsobenie sa z dlhodobého hľadiska pre krajinu dobré alebo nie. Vtedy všetko závisí iba od veľkosti týchto tlakov a obsah otázok je druhoradý, čo je vždy nebezpečné pre demokraciu a pre hodnoty, ktoré by mali byť piliermi spoločnosti.

    Pôsobenie ostatných dvoch politických partnerov v koalícii nemožno tiež vnímať inak ako rozporuplne. Vo viacerých hlasovaniach vo veci ochrany života či rodiny poslanci týchto strán hlasovali niektorí za, iní proti avšak najväčšiu skupinu tvorili vždy poslanci, čo sa zdržali hlasovania, čo samozrejme tiež veľa hovorí o ich postojoch.

    Za posledné 4 roky sa tak stretli v koalícii strany, pre ktoré etické otázky súvisiace z ochranou života, manželstva a rodiny boli nepríjemnými otázkami, ku ktorým nemali zásadné a vyzreté postoje a tak sa im snažili vyhýbať. Z tohto dôvodu koalícia nenarobila veľa zla, ale neurobila nič (prijatý zákon o zlepšenom informovaní žien mal omnoho väčšiu podporu v opozícii) pre dobro nenarodených detí, ochranu manželstva a inštitúcie rodiny. Nemyslím si preto, že by sme mohli a mali byť spokojní.

    Pôsobenie každej vlády ovplyvňuje aj základná politická a spoločenská situácia, v ktorej sa krajina nachádza na začiatku vládnutia. Platí to aj v oblasti nášho záujmu. V tomto kontexte je dobré uvedomiť si aj fakt, že do parlamentu sa v rokoch 2006-2010 nedostala žiadna strana, ktorá by niesla zástavu tvrdého liberalizmu, ako bola napríklad v predchádzajúcom období Aliancia nového občana (ANO). SMER teda nemohol vytvoriť koalíciu s takouto stranou. Otázne však zostáva, či by v prípade takejto možnosti nesiahol práve po tomto type strany. V Európe je bežné, že ľavicové strany v hodnotových otázkach hlasujú spolu s liberálmi a vytvárajú tak často väčšinu v parlamentoch. V tom prípade by aj naše obzretie sa za uplynulým obdobím vyznelo úplne inak.

    Záver

    Určite je možné si predstaviť aj omnoho horšie vlády. Pre príklady socialistického bláznenia v otázkach bioetiky netreba opúšťať Európu, môžeme ich nájsť napríklad vo vládach Španielska či Veľkej Británie. A snáď aspoň za to sa treba Robertovi Ficovi poďakovať, že načúval a preukázal senzitivitu na niektoré základné hodnoty, na ktoré sú obyvatelia tejto krajiny citliví. Sme na štartovacej dráhe ďalšieho volebného obdobia, v ktorom by podľa prieskumov mal zostavovať vládu opäť SMER. Aký bude SMER po voľbách v porovnaní s tým ako ho poznáme teraz? Čo možno od neho očakávať v otázkach bioetiky a rodiny? Je takmer isté, že bude pokračovať vo svojej politike prispôsobovania sa. Iste sa čiastočne prispôsobí svojim novým politickým partnerom avšak zároveň aj zázemiu európskych ľavicových strán. Aj keby SMER v budúcom období mal za partnera stranu, ktorá by ho v týchto otázkach „krotila“, bude zároveň podliehať tlakom z Európy a celospoločenským trendom, aby sa prispôsobil v bioetických témach ľavicovému pohľadu. Existuje tu riziko, že ak nebude mať naporúdzi nejaké veľké témy, akými preň boli v tomto období prijatie eura či boj s hospodárskou krízou, časť predstaviteľov SMERu si môže hľadať agendu práve vo vodách bioetických a kultúrnospoločenských otázok.

    

    Na jednej výstave mladých umelcov v Levoči som videl obraz, od ktorého som sa nemohol odpútať. Na obraze hákového kríža je namaľovaný obraz hviezdy, kladiva a kosáka. A celý obraz sa nachádza v obraze starobylej levočskej klietky hanby. Usporiadateľ sa ma spýtal, čo ma tak zaujalo. Odpovedal som, že závidím tomuto umelcovi jasné a spravodlivé myslenie. Kiež by takéto myslenie našlo sídlo v mysliach čím viacerých dnešných ľudí.

    Závidím Poliakom 13. článok v prvej hlave ich Ústavy: „Je zakázaná existencia politických strán a iných organizácií, ktoré sa vo svojich programoch odvolávajú na totalitné metódy a praktiky nacizmu, fašizmu a komunizmu...“ Kedy sa dožije Slovensko takejto spravodlivosti?

    Po páde totalitného režimu bolo prvé desaťročie aj v teologických disciplínach v znamení intenzívneho dobiehania deficitu v oblasti postgraduálnych štúdií v zahraničí. Chýbali nám odborníci, ktorí by nadviazali na generáciu, ktorá vyrástla ešte pred nástupom komunizmu. V biblických vedách bolo potrebné nadviazať na odborníkov, z ktorých časť zostala na Slovensku: Jozef Búda (1898-1994); Mikuláš Stanislav (1908-1975); Michal Krovina (1914-1991); Štefan Janega (1912-2006); Alojz Martinec (1917-1996), ďalšia časť pôsobila v zahraničí: Viliam Pavlovský (1911-1984); Štefan Porubčan (1919-1969); Anton Botek (1911-1992) či nedávno zosnulý Jozef Heriban (1943-2008).

    Život Katolíckej cirkvi na Slovensku prešiel počas dvadsiatich rokov veľkými zmenami. Avšak v posledných dvoch rokoch sa odohrali dve udalosti, po ktorých už nikdy nebude cirkevný život taký, ako predtým. Prvou udalosťou bolo prijatie Pastoračného plánu na roky 2007-2013. Nebol to prvý pastoračný plán. Avšak ide o dokument, ktorému síce možno vytknúť kadečo, ale určite nie úprimnú snahu tvorcov chopiť sa príležitostí, ktoré pre Cirkev doba prináša a zároveň reagovať na opakované výzvy Svätého otca, Jána Pavla II. k pastoračnému plánovaniu. Toto dielo je odvážnym plánom, možno príliš ambicióznym, prehnane idealistickým, napriek tomu nie je možné si túto prácu nevšimnúť. Ukazuje totiž zdravú túžbu popasovať sa s problémami doby, tu a teraz. A potom tu máme druhú zásadnú udalosť, ktorá natrvalo poznačila cirkevný život. Je ňou delenie slovenských diecéz. Ovocím rozdelenia je aj Žilinská diecéza. Nová diecéza je ako dieťa, ktoré robí prvé kroky. Je možno preto viac než symbolické, že sa miestni kňazi rozhodli vydať zborník prác, ktoré nazvali „Hľadanie cesty. Výzvy pre Cirkev.“ Pri pohľade do jeho vnútra si môžeme všimnúť pestrosť tém i autorov. Všetci hovoria o budúcnosti. O evanjelizácii, ktorá je spojená s Cirkvou a každou oblasťou života. Preto hovoria aj o kňazoch alebo o médiách.

    Začiatkom roka 2010 uzrela „svetlo sveta“ ďalšia knižná publikácia z oblasti kánonického práva v slovenčine. Ide o komentár k tretej knihe Kódexu kánonického práva, ktorý napísal Juraj Kamas. Autor knihy je kňazom Košickej arcidiecézy. Teologické štúdia absolvoval v Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave ešte pred pádom „železnej opony“ a po roku 1989 a po nástupe súčasného košického arcibiskupa Mons. Alojza Tkáča do úradu košického biskupa študoval v Ríme na Fakulte kánonického práva Pápežskej Gregorovej univerzity kánonické právo, kde získal licenciát i doktorát. Po návrate na Slovensko začal pracovať ako kancelár Arcibiskupského úradu v Košiciach. Je farárom farnosti Valaliky i cirkevným sudcom Metropolitného súdu v Košiciach, odborným asistentom na Teologickej fakulte Katolíckej univerzity. Od človeka jeho odborných kvalít by sme očakávali, že sa bude viac a dôslednejšie angažovať vo vedeckej a odbornej publikačnej činnosti. Preto s veľkou radosťou vítame jeho publikáciu o učiteľskej úlohe Cirkvi.